k Návrhu vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o informáciách poskytovaných žene a vzor písomných informácií a podrobnosti hlásenia o poskytnutí informácií a určuje sa organizácia zodpovedná za prijímanie a vyhodnocovanie hlásenia a za kontrolu dodržiavania lehoty medzi poskytnutím informácií a vykonaním umelého prerušenia tehotenstva. V súlade s článkom 10 Smernice na prípravu a prekladanie materiálov na rokovanie vlády Slovenskej republiky, schválenej uznesením vlády SR č. 512 z 13. 6. 2001 v znení neskorších zmien a doplnení týmto predkladáme hromadnú pripomienku k Návrhu vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o informáciách poskytovaných žene a vzor písomných informácií a podrobnosti hlásenia o poskytnutí informácií a určuje sa organizácia zodpovedná za prijímanie a vyhodnocovanie hlásenia a za kontrolu dodržiavania lehoty medzi poskytnutím informácií a vykonaním umelého prerušenia tehotenstva (číslo materiálu 20118/2009-OL , ktorý bol dňa 8. septembra 2009 predložený na medzirezortné pripomienkové konanie.
Hromadnú pripomienku predkladajú:
Možnosť voľby
Občan a demokracia
Spoločnosť pre plánované rodičovstvo
Na zastupovanie verejnosti v rozporovom konaní sú oprávnené tieto osoby:
Mgr. Janka Debrecéniová, MJur., Občan a demokracia, debreceniova@oad.sk,
JUDr. Adriana Lamačková, LL.M., Ph.D., Možnosť voľby, lamackova@yahoo.com,
Ing. Oľga Pietruchová, M.A., Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, olga@rodicovstvo.sk,
Všetky pripomienky majú zásadný charakter.
Pripomienka č. 1:
V prílohe č. 1 návrhu vyhlášky v časti „Účel, povaha, priebeh a následky umelého prerušenia tehotenstva“ navrhujeme v prvom odseku nasledovné úpravy a doplnenia:
„Umelé prerušenie tehotenstva je zdravotný výkon, ktorým sa ukončuje tehotenstvo na základe písomnej žiadosti ženy. Podľa platného zákona o umelom prerušení tehotenstva (zákon č. 73/1986 Zb. v znení zákona č. 419/1991 Zb.) tehotenstvo možno prerušiť na žiadosť ženy bez potreby špecifikácie dôvodov, ak nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Tento zdravotný výkon uhrádza žena, ak ide o UPT bez potreby špecifikácie dôvodov (§4 zákona č. 73/1986 Zb.). V zmysle právneho poriadku SR má každá žena právo rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia svojich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré jej umožnia uplatňovať tieto práva. Takisto má právo na prístup k vedecky overeným informáciám a rozhodnúť sa o pokračovaní, resp. prerušení svojho tehotenstva bez nátlaku.“
Odôvodnenie: Žena by mala byť lekárom/lekárkou v rámci poučenia informovaná aj o tom, ktorý právny predpis upravuje umelé prerušenie tehotenstva a tiež o svojich právach týkajúcich sa tohto zdravotného výkonu, predovšetkým práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia svojich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré jej umožnia uplatňovať tieto práva a práva uplatňovaťtieto svoje práva bez nátlaku a za poskytnutie vedecky overených informácií. Tieto práva, primárne vyplývajúce z Ústavy SR a medzinárodných dohovorov na ochranu ľudských práv, by mali byť explicitne uvedené v písomnej informácii poskytovanej žene žiadajúcej o UPT, aby sa tak zaručila väčšia ochrana práv žien-pacientiek.
Pripomienka č. 2:
V prílohe č. 1 návrhu vyhlášky v časti „Fyzické a psychické riziká umelého prerušenia tehotenstva“ navrhujeme za prvú vetu prvého odseku vložiť nasledovné znenie:
„Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie metódy a postupy používané pri umelom prerušení tehotenstva v skorom štádiu sú jednoduché a bezpečné.[1] Ak je takáto interrupcia vykonaná vyškolenými zdravotníckymi pracovníkmi/pracovníčkami s použitím vhodných nástrojov, správnou metódou a v hygienických podmienkach, tak interrupcia predstavuje jeden z najbezpečnejších lekárskych zákrokov.[2]“
V súvislosti s vyššie uvedeným stanoviskom Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), navrhujeme, aby sa časť prílohy č. 1 „Fyzické a psychické riziká umelého prerušenia tehotenstva“ upravila tak, aby zodpovedala tomuto stanovisku, ktoré je podrobnejšie rozpracované v usmernení WHO Bezpečná interrupcia: technické a politické usmernenie pre zdravotnícke systémy, 2003.
V časti „Fyzické a psychické riziká umelého prerušenia tehotenstva“ tiež navrhujeme z vety posledného odseku: „Môže to byť bezprostredná reakcia, ktorá zvyčajne nepretrváva dlhodobo, pretože tieto emócie sa väčšinou potlačia, ale môžu sa reaktivovať po následných neúspešných pokusoch o tehotenstvo alebo pri problémoch donosiť dieťa.“ odstrániť túto jej časť „pretože tieto emócie sa väčšinou potlačia, ale môžu sa reaktivovať po následných neúspešných pokusoch o tehotenstvo alebo pri problémoch donosiť dieťa.“
Čo sa týka „psychických rizík“ prerušenia nechceného tehotenstva, vedecké výskumy realizované v tejto oblasti v zahraničí nepotvrdili, že by umelé prerušenie nechceného tehotenstva vykonané legálne, profesionálne, v hygienických podmienkach a na žiadosť ženy viedlo u žien k psychickým problémom (tzv. „post-potratovému syndrómu“ – pojem používaný anti-choice skupinami).[3] Podľa Americkej psychologickej asociácie (APA) existencia tzv. „post-potratového syndrómu“ nie je vedecky alebo lekársky potvrdená.[4] V roku 1989 APA podnikla výskum, počas ktorého skupina psychológov a psychologičiek analyzovala vedecké štúdie týkajúce sa tejto problematiky. Skupina dospela k záveru, že ani jedna z týchto štúdií nepotvrdila, že interrupcia vedie k tzv. „post-potratovému syndrómu“. Výskumom sa zistilo, že „….[o]bdobie najväčšieho stresu je najpravdepodobnejšie pred interrupciou. Vážne negatívne reakcie po interrupcii sú zriedkavé a najlepšie im možno porozumieť v rámci vyrovnávania sa s bežným životným stresom.“[5] Skupina dospela k záveru, že „kým niektoré ženy môžu po interrupcii pociťovať ľútosť, smútok alebo vinu, prevažujúcimi reakciami sú pozitívne pocity úľavy a šťastia.“[6] V roku 2008 APA vydala aktualizáciu tohto výskumu potvrdzujúc, že závery tejto aktualizácie sú vo všeobecnosti konzistentné so závermi výskumu uskutočneného v roku 1989.[7] Ďalší vedecký výskum sa zameral na emocionálnu pohodu skupiny žien v čase pred a po interrupcii a zistil, že najdôležitejším ukazovateľom emocionálnej pohody u žien po interrupcii bol stav tejto pohody pred samotnou interrupciou.[8]
Pripomienka č. 3:
V prílohe č. 1 návrhu vyhlášky v časti „Alternatívy k umelému prerušeniu tehotenstva“ navrhujeme preformulovať text písmena b) nasledovne:
„b) vynosiť plod za účelom osvojenia dieťaťa v zmysle § 102 ods. 1 písm. b) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonoch v znení neskorších predpisov,…“
Odôvodnenie: Ide o donosenie plodu, nakoľko pojem dieťa sa viaže len na osoby už narodené (viď napr. Dohovor OSN o právach dieťaťa, ktorým je SR viazaná, a ktorý pojem dieťa vzťahuje len na narodené osoby, mladšie ako 18 rokov).
Pripomienka č. 4:
V prílohe č. 2 návrhu vyhlášky navrhujeme niekoľko dôležitých úprav a zmien:
Navrhujeme preformulovať vetu „Vyhlasujem, že som bola poučená“ nasledovne: „Žena bola riadne poučená“.
Takisto navrhujeme z textu hlásenia odstrániť vetu: „Vyhlasujem a svojim podpisom potvrdzujem, že som prevzala v písomnej podobe informácie o umelom prerušení tehotenstva.“, ako aj „Meno, priezvisko a podpis ženy“.
Tiež navrhujeme upraviť vetu „Dátum a hodina podpisu a odoslania“ na vetu „Dátum a hodina odoslania hlásenia“.
Odôvodnenie: Zákonom č. 345/2009 Z.z. stanovenú povinnosť odoslania hlásenia o každej požadovanej (zatiaľ nevykonanej) interrupcii, ktoré má naviac obsahovať osobné údaje ženy (rodné číslo, kód obce trvalého bydliska, či osobný stav), považujeme za odporujúce právu žien na súkromie a s ním spojeného práva na ochranu osobných údajov, na zachovanie dôvernosti a mlčanlivosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Podľa medzinárodne a ústavne uznaných štandardov musí byť akýkoľvek zásah štátu do práva na súkromie nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme sledovania určitého legitímneho cieľa a musí byť primeraný. Ustanovený spôsob a rozsah zberu údajov a nakladania s nimi tieto ľudskoprávne princípy nespĺňajú, a tak predstavujú neoprávnený zásah do práva na súkromie.
Návrh prílohy č. 2 vyhlášky upravujúcej podrobnosti hlásenia o poskytnutí poučenia však v porušovaní týchto práv žien ide ešte ďalej. Návrh prílohy totiž požaduje okrem vyššie spomínaných údajov aj uvedenie mena, priezviska a podpisu ženy, ktoré samotný zákon nepožaduje. Ministerstvo zdravotníctva by takýmto návrhom prílohy išlo nad rámec splnomocnenia stanoveného v zákone č. 345/2009 Z.z., nakoľko zo zákonom uloženej povinnosti lekára/lekárky podať hlásenie o poskytnutom poučení (teda sa pod hlásenie aj podpísať) zrazu robí povinnosť ženy (tým, že vyžaduje jej podpis spolu s uvedením jej mena a priezviska). Takto nastavená úprava by bola okrem iného v rozpore s ústavným princípom, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR).
[1] Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), Safe Abortion: Technical and Policy Guidance for Health Systems, Ženeva, 2003, str. 14.
[2] Tamtiež.
[3] Almeling R., Tews L. (National Abortion Federation), Fact Sheet: Post Abortion Issues (1999), dostupné na http://www.prochoice.org/about_abortion/facts/post_abortion_issues.html, citované v Center for Reproductive Rights, Briefing Paper: Setting the Record Straight: The Facts on Some Popular Myths About Abortion, September 2005, dostupné na http://www.reproductiverights.org/pdf/pub_bp_tk_myths.pdf (posledná návšteva: 31. januára 2008). Pozri tiež ASTRA Network (ASTRA – Central and Eastern European Women’s Network for Sexual and Reproductive Health and Rights), “Post Abortion Syndrome” or “PAS”: A strategic fabrication to degrade women’s rights, Advocate‘s tool No. 4, 2007, dostupné na http://www.astra.org.pl (posledná návšteva: apríl 2009).
[4] American Psychological Association, „APA research review finds no evidence of ‘post-abortion syndrome’ but research studies on psychological effects of abortion inconclusive.“ Tlačová správa, 18. január 1989.
[5] Adler NE a kol., „Psychological responses after abortion.“ Science, April 1990, 248: 41-44. citované v Almeling, Tews, op. cit. Pozri tiež Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), Safe Abortion: Technical and Policy Guidance for Health Systems, Ženeva, 2003, str. 43.
[6] Almeling, Tews, tamtiež.
[7] American Psychological Association – APA Task Force on Mental Health and Abortion, Report of the APA Task Force on Mental Health and Abortion, 13. august 2008. APA v tejto aktualizácii dospela k záveru, že relatívne riziko problémov mentálneho zdravia u žien, ktoré na svoju vlastnú žiadosť podstúpia legálnu interrupciu neplánovaného tehotenstva počas prvého trimestra, nie je o nič väčšie, než riziko u tých žien, ktoré neplánované tehotenstvo ukončia pôrodom. Str. 5 – 6, 71.
[8] Russo NF, Zierk KL., „Abortion, childbearing, and women’s well-being.“ Professional Psychology: Research and Practice, 1992, 23(4): 269-280. citované v Almeling, Tews, op.cit.