Tieto tri slová znamenajú vo vývoji postavenia ženy v spoločnosti veľmi veľa. Celé stáročia hýbali spoločnosťou snahy o zmenu postavenia žien. V Európe sa zásadná zmena začala dvoma revolúciami – francúzskou a priemyselnou, ktoré na seba nadväzovali nutnosťou zmien v postavení občana v štáte. To sa týkalo i statusu ženy.
Zaraďovanie žien do výrobného procesu, participujúcich tak na vyživovaní rodiny, a vstup žien do vzdelávacieho procesu mal za následok i zavádzanie zásadných právnych zmien v postavení ženy. K prvým moderným právnym normám, ktoré menili postavenie ženy, patrila možnosť mať a nadobúdať majetok a slobodne ním disponovať a právo na rozvod.
Ďalšími právnymi normami, ktoré kvalitatívne menili postavenie žien, boli právne normy upravujúce interrupciu a používanie antikoncepcie. Všetky dovedna vyústili do revolučných zmien v práve aj v myslení, ktoré sa v zásade udiali v priebehu 20. storočia.Žiaľ, najmenej sa s týmito zmenami dokázala vyrovnať katolícka cirkev, resp. ich odmieta i naďalej. Nestotožnila sa celkom ani so zamestnanosťou žien a kostol – kuchyňa – deti ostávajú jej základnou predstavou zaradenia ženy v spoločnosti. Nikto nespochybňuje, že ak už sú deti na svete, je prvoradou povinnosťou oboch rodičov sa o ne starať. Na to, že to nebolo a nie je vždy samozrejmosť, pamätá trestné právo.
V súvislosti s angažovanosťou KDH a Konferencie biskupov Slovenska zasahovať do slovenského právneho poriadku je dôležité upozorniť ešte na jednu vec. V prvých verziách návrhu zmluvy SR so Svätou stolicou bolo zakotvené veľké obmedzenie možnosti rozvodov. O rozvode katolíkov mal rozhodnúť cirkevný súd a až potom, na základe jeho rozhodnutia mal civilný súd vyniesť rozsudok, či sa manželstvo rozvádza, alebo nie. Súčasný neúspech tejto snahy neznamená, že KDH svoj pokus vzdalo.
Celou existenciou ľudstva pretrváva snaha o možnosť regulovať pôrodnosť. O spôsoboch, ako zabrániť počatiu, vedeli v každom historickom období. Menej vtedy, keď sa tvrdou represiou fyzicky zlikvidovali tie osoby, ktoré takéto znalosti mali. Požiadavku vyrovnať sa a navždy umlčať nositeľov týchto vedomostí vznášala pritom práve katolícka cirkev. Ak nebola možnosť antikoncepcie, ľudia pristupovali k umelému prerušeniu tehotenstva. Keďže sa výskum antikoncepcie z ideologických dôvodov na veľmi dlhý čas nútene zastavil, ostala pre ženy iba interrupcia. Boj, ktorý sa o jej legalizáciu v spoločnosti zvádzal, bol dlhý a veľmi tvrdý.
Kresťanská spoločnosť opovrhovala aj ženami, ktoré sa rozhodli priviesť na svet nemanželské dieťa, ktoré navyše nebolo v rovnoprávnom postavení s dieťaťom z manželstva. Zákonné zrovnoprávnenie manželských a nemanželských detí nikdy nebolo v programe katolíckej cirkvi a u nás prebehlo až v roku 1950.
Ale nebol to len strach z hanby, opovrhnutia a neplnoprávneho postavenia nemanželského dieťaťa, ktoré viedli a vedú ženy na interrupcie. Prvotnými bývali a podnes bývajú zdravotné a existenčné dôvody. Parlamentným odporcom interrupcií chýba v prístupe k ochrane ľudského života zásadný postoj. Nebolo a nie je ich počuť pri konkrétnych návrhoch o presadení ustanovení Deklarácie práv dieťaťa do slovenského právneho poriadku. Nepočuť ich ani pri konkrétnej ochrane týraných detí. Nehovoria o potrebe terénnej osvety proti alkoholizmu a následnej brutalite. Ich nezáujem o tieto záležitosti im nedáva ani morálne právo rozhodovať o ženách, či sa môžu podrobiť interrupcii, alebo nie.
Najzvrátenejšie stredoveké chápanie postavenia ženy v spoločnosti sa prejavilo v požiadavke zákazu interrupcie ženám tehotným po znásilnení. Žene, poníženej najhrubším spôsobom, má byť navyše prikázané žiť s dieťaťom svojho znásilnovateľa a s jeho génmi. Každý deň až do smrti mala by byť povinná dívať sa na výsledok zvrhlej agresie voči sebe. Takúto požiadavku môže vzniesť iba ten, kto vidí ženu iba ako negatívnu príčinu sexuálnej žiadostivosti mužov, a nie ako človeka, ktorý má právo o sebe sám rozhodovať.
Neprijateľnosť požiadavky KDH zakázať interrupcie je o to väčšia, že je aj proti sexuálnej výchove v školách, proti plánovanému rodičovstvu a proti antikoncepcii. Spoliehať sa na pomoc Pána Boha platilo však vždy iba s dovetkom – pomôž si človeče sám.
(Autorka je právnička)
IN: SME 14.2.2001