Násiliu na ženách odzvonia muži

Adriana Mesochoritisová, Možnosť voľby |

Pred niekoľkými týždňami som bola na hokeji v Trenčíne. Zápas bol divácky príťažlivý, plný zvratov a napätia, s množstvom premrhaných i nepremrhaných príležitostí. Doslova i obrazne. Uprostred zápasu sa zdvihla vlna agresivity na jednej z fanúšikovských strán. Skandovalo sa slovo, ktoré nechcem zverejniť – možno iba jeho spisovnú podobu: „Zabiť ho! Zabiť ho!“

Zaujal ma asi šesťročný chlapec, ktorý s oboma vztýčenými prostredníkmi a s nesmiernou vervou skandoval tiež. Muži okolo neho sa usmievali a odmenili ho „chlapským“ pobúchaním po pleciach. Vraj neopisujem nič nové ani nezvyčajné? Viem. O to smutnejšie. Aby však príbeh nebol taký banálny, bez zasadenia do ďalšieho deja, prezradím, že pred zápasom sme rokovali s niektorými hokejistami o ich účasti v kampani proti násiliu páchanému na ženách a o podpore Istanbulského dohovoru. V kampani, ktorá má sprostredkovať posolstvo mnohých mužov, že s násilím iných mužov nesúhlasia. Môj pocit, že takéto posolstvo má naozaj zmysel, počas sledovania zápasu silnel a silnel…

Recept z Istanbulu

Ide o dohovor Rady Európy zameraný na odstránenie násilia páchaného na ženách a domáceho násilia. Slovensko ho podpísalo ako jedna z prvých krajín v deň jeho otvorenia na podpis v máji 2011 v Istanbule. Preto sa volá Istanbulský. Slovensko prisľúbilo, že ho v parlamente ratifikujeme, teda že sa pre nás stane právne záväzný, do konca roka 2013.

Výnimočnosť tohto dokumentu spočíva v tom, že ide o najprepraco­vanejšiu stratégiu, akú sme dosiaľ mali možnosť v tejto oblasti vidieť. Istanbulský dohovor je recept na vyrovnanie sa s problémom násilia páchaného na ženách. Recept zložený z mnohých ingrediencií, pričom ak vynecháme čo len jednu, nedosiahneme požadovaný výsledok. Nájdeme v ňom celú škálu opatrení zameraných na ochranu žien, akým je zriadenie bezpečných ženských domov, liniek pomoci, krízových centier, na zefektívnenie stíhania násilníkov a zlepšovanie právnych systémov reagujúcich na násilie páchané na ženách.

Dohovor rieši tiež potrebu vzdelávania tých, čo vstupujú do procesov odstraňovania tohto ľudskoprávneho problému a nezabúda na výskum, keď sa usiluje vytvoriť priestor na zhromažďovanie a porovnávanie dát z európskych krajín a tým zintenzívniť hľadanie riešení.

Celým Istanbulským dohovorom sa vinie jedna spoločná niť. Je ňou myšlienka, že ak sa nebudeme snažiť eliminovať diskrimináciu žien, rodovú nerovnosť a rodovo stereotypné presvedčenia, nemáme šancu riešiť ani násilie páchané na ženách a domáce násilie.

Nejde pritom len o to známe a veľmi potrebné vyrovnávanie platov žien a posilnenie ich ekonomického postavenia, ale aj o úsilie odstrániť sexistické vnímanie (a zobrazovanie) žien a potrebu zmeny nazerania na to, čo znamená v dnešnej spoločnosti byť ženou. Zároveň ide o mužov a o to, čo sa s mužskosťou (a mužnosťou) spája. Ide o to, čo učíme deti a aké vzory im ponúkame.

Kampaň postavená na nádeji

Napríklad chlapec z hokejového zápasu. Čo sa naučil o tom, čo znamená byť mužom, keď dostal pochvalu za agresívne správanie? Je toto cesta, ako viesť chlapcov k nenásilnému riešeniu problémov či konfliktov? Ak skandovanie „zabiť ho“ je to pravé a oceňované „chlapské“ správanie, tak potom niet veľa nádeje: násilie je súčasťou toho, čo znamená byť mužom. A je už iba krôčik od toho, aby sa obrátilo proti konkrétnej žene. My sme síce nemohli zasiahnuť, sedeli sme v oddelených sektoroch, ale na zápase boli našťastie aj muži, ktorým sa takéto správanie nepozdávalo.

Vo svetle tohto hokejového príbehu sa javí ako čoraz zmysluplnejší projekt kampane, ktorú už niekoľko mesiacov s kolektívom skvelých ľudí a s podporou Finančného mechanizmu EHP v organizácii Možnosť voľby pripravujeme. Dúfame, že sa nám podarí obnoviť ratifikačný proces Istanbulského dohovoru, ktorý bol na Slovensku zastavený.

Ak každá štvrtá žena v tejto krajine, presnejšie 23 percent žien, zažíva násilie zo strany svojho partnera, existuje 77 percent mužov, ktorí násilie na svojej partnerke nepáchajú. Aj preto sme kampaň postavili na nádeji, ktorú predstavujú práve títo muži. Tí, čo nepáchajú násilie a ktorí ho odmietajú. Takáto veľká skupina mužov jednoznačne oslabuje argument o prirodzenosti mužského násilia.

Potvrdzujú to aj slová sociológa Michaela Kimmela: „Ak sú muži prirodzene násilnícki, potom sme divé zvieratá, ktoré patria do klietok a nie do ulíc. Ale ak sa násilie mužov spoločensky utvára, potom sa ich násilie mení. Ak sa mení, možno ho meniť zámerne, a ak ho možno meniť, môže sa raz skončiť.“

Celý článok si môžete prečítať na stránke názory.pravda.sk

zdroj: názory.pravda.sk

Lajkujte a zdieľajte:)