Prečo neodíde?

   

Kto si pamätá, či bola Katarína na ľade alebo na blate?

25.november si často pamätáme vďaka tejto pranostike. Už menej ľudí vie, že v rovnaký deň si pripomínameMedzinárodný deň boja za odstránenie násilia páchaného na ženách“. Keď čítame správy ako: Súd v Írskom meste Cork uznal nevinným muža, ktorý znásilnil 17 ročné dievča. Ona je predsa „tá vinná“, lebo mala na sebe tangá. On nevinný, lebo ju „len“ znásilnil. Hovoríme si prečo nemáme každý deň ustanovený, ako deň boja za odstránenie násilia na ženách. Čítajte viac…

V Belgickom múzeu je výstava oblečenia, ktoré mali ženy na sebe v deň, keď boli znásilnené. Výstava, ktorá si kladie neľahký cieľ: pracovať s mýtom o „provokácii žien“. S mýtom, ktorý kladie vinu za znásilnenie ženám. Takéto ubližujúce správanie je totiž pri znásilneniach pomerne bežná prax. Počnúc necitlivou medializáciou prípadov, až po nesprávny prístup polície, ktorý odradí ďalšie ženy od nahlásenia trestného činu znásilnenia.

Bolo by dobré, ak by sme mali na Slovensku čo najviac iniciatív ako spomínaná výstava. V situáciách, keď opustíme našu sociálnu bublinu, kde sme obklopené a obklopení názorovo,a najmä hodnotovo! podobne orientovanými ľuďmi, si to uvedomujeme asi najviac. Ako, keď čakáte v rade a nedobrovoľne počúvate cudzí rozhovor dvoch mužov. Pohoršujú sa nad tým aká sprostá (a horšie vulgarizmy) je ich známa, ktorá je v násilnom vzťahu. Darmo by ste čakali aspoň jedno negatívne slovo na partnera tej ženy. Ani náznak. Vinu nesie znova len žena.

Ann Jones v knihe Nabudúce bude mŕtva, veľmi výstižne zhrnula ako ľudia reagujú, keď sa dozvedia o násilí páchanom na ženách. Autorkin opis nemá ambíciu byť odbornou definíciou, ale naopak zachytenie prvotných a často jediných reakcií ľudí na násilie páchané na ženách v intímnych vzťahoch. Za zatvorenými dverami.

Ženy hovoria o znásilňovaní, bití, zlomených kostiach, potratoch, bodných a strelných ranách. Muži hovoria o „manželských problémoch“. Ženy chodia s modrinami, zraneniami mozgu, ochrnutými končatinami, rozdrvenými genitáliami, projektilmi v hlave. Muži prehodia čosi o „domácich hádkach“. Len zopár ľudí sa spýta: Čo je tomu chlapovi? Prečo si myslí, že si to môže dovoliť? Zbláznil sa? Zadržala ho polícia? Kedy ho postavia pred súd? Dali ho súdne vysťahovať z domu? Nepotrebuje tá žena nejakú inú pomoc? Lekársku alebo právnu? Nové bývanie? Dočasnú finančnú podporu? Podporu na dieťa?

Nie, ako prvá a často jediná otázka sa ľuďom vynorí v mysli otázka: Prečo neodíde?

Táto otázka v skutočnosti nie je otázkou. Nevolá po odpovedi – vynáša súd. Mystifikuje. Mení obrovský spoločenský problém na osobnú záležitosť, a zároveň zvaľuje zodpovednosť na obeť.1

Úrad OSN pre drogy a kriminilatu zverejnil: „každoročne, zomrie rukou svojho partnera alebo člena rodiny priemerne 137 žien každý deň na celom svete!2

Koľko z nich bolo zabitých práve, keď sa snažili odísť od násilného partnera? Nemusíme byť odborníčky a odborníci v problematike, aby sme si vedeli predstaviť akému nebezpečenstvu, sú vystavené práve pri snahe odísť z násilného vzťahu. A my sa stále pýtame prečo neodíde.

V rámci Celoeurópskeho výskumu Agentúry Európskej Únie pre základné práva3, bol na Slovensku zrealizovaný reprezentatívny výskum o násilí páchanom na ženách. V jednej časti výsledkov výskumu sú uvedené dôvody nekontaktovania polície v dôsledku najzávažnejšieho fyzického alebo sexuálneho násilia. Poradila si s tým sama; mala strach z páchateľa; cítila hanbu a rozpaky, nechcela, aby o tom niekto vedel; aj tak by mi nikto neveril; myslela som si, že to bola moja vina a ďalšie.

Tých dôvodov je mnoho, a či sa nám to páči, alebo nie, nesieme za ne zodpovednosť. Vieme sa biť do pŕs, a kričať (na facebooku samozrejme), že migranti sem neprídu znásilňovať NAŠE ženy (ženy sú zrejme niekoho kolektívne vlastníctvo), ale realitu „každej piatej ženy“ na Slovensku ignorujeme, alebo v lepšom prípade bagatelizujeme. Čo robíme preto, aby sa samotné ženy necítili zodpovedné za násilie? Za násilie, ktoré je celospoločenský problém a nie individuálne zlyhanie.

Vystúpiť z našich bublín a postaviť sa tvárou realite, ktorú tu máme,(nie naozaj nám ju sem nikto neimportoval), má svoj význam. Hovoriť o tom má svoj význam, aj keď čakáte v rade a počúvate cudzí rozhovor, ktorý v našej spoločnosti naozaj nemá miesto.

Pocity viny a hanby by predsa nemali cítiť ony.

Vydané: 10. decembra. Deň ľudských práv. Áno, život bez násilia je ľudské právo. 

Autorka: Martina Zboroňová, Možnosť Voľby

Zdroje:

1 Jones, A. – Nabudúce bude mŕtva. Týranie ako ho zastaviť. Humenné: Pro Familia (http://www.aspekt.sk/en/node/2363)

3 http://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2014/Holubova/2287.pdf

Lajkujte a zdieľajte:)