Alicja Tisjąc
Keď som vo februári 2000 po tretíkrát otehotnela, zostala som v šoku. Od detstva trpím vážnym postihnutím zraku a degeneratívnou poruchou sietnice. Môj celkový zdravotný stav nie je dobrý – som anemická, mám nízky krvný tlak (90/30), trpím neobjasnenými neurologickými poruchami a odpadávam. Necítila som sa byť dosť silná na to, aby som porodila. A ani som to nechcela.
V tomto postoji ma ešte viac utvrdzovalo pomyslenie na otrasné podmienky, v akých žila moja štvorčlenná rodina. Máme jednoizbový byt bez centrálneho kúrenia a obaja s manželom sme bez práce. Keď som sa však rozhodla využiť svoje zákonné právo na interrupciu zo zdravotných dôvodov, moji oční lekári mi odmietli vystaviť potrebné potvrdenie. Obaja to odôvodňovali tým, že sa nedá s istotou povedať, že by som v dôsledku tehotenstva oslepla. Dosť odvahy mala nakoniec moja všeobecná lekárka, ktorá poukázala aj na ďalšie riziká, ktoré mi hrozili v súvislosti s tým, že by išlo o môj tretí cisársky rez. Potvrdenie mi na základe toho vystavila. Keď som ale prišla na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie, doktor D. jednoducho opečiatkoval zadnú stranu potvrdenia a napísal tam poznámku, že pre pokračovanie v tehotenstve neexistujú prekážky. Bez toho, aby ma vyšetril alebo sa poradil s inými lekármi a lekárkami. Potvrdenie tak znehodnotil a už som ho viac nemohla použiť. Vlastne ma tým prinútil porodiť.
Môj zdravotný stav sa odvtedy zhoršoval. Všimla som si, že vidím oveľa horšie na pravé oko, na ľavé som videla zle už desať rokov. Približne dva mesiace po pôrode som musela ísť kvôli tomu na pohotovosť. Lekár, ktorý ma prijal, na mňa skríkol: „Kto vám povolil tehotenstvo?” Ironické je, že to bola presne tá istá nemocnica, v ktorej mi predtým odopreli právo na interrupciu. Počas vyšetrenia mi diagnostikoval resorpčné krvácanie v pravom oku a degeneráciu sietnice v ľavom.
S okuliarmi teraz vidím na meter a pol. Pred pôrodom bol môj stav klasifikovaný ako postihnutie druhého stupňa a v sprievodnej dokumentácii sa písalo, že síce kvôli postihnutiu nemôžem pracovať, nepotrebujem opateru inej osoby. Po pôrode som bola preklasifikovaná na osobu s postihnutím prvého – teda najťažšieho stupňa a podľa dokumentácie som „pri plnení spoločenských rolí a v každodennom živote odkázaná na neustálu asistenciu a opateru inej osoby.“⇓⇓⇓
