Európske interrupčné zákony v roku 2025 – pokrok, politiky a výzvy

Prinášame vám súhrn kľúčových zistení štúdie Európske interrupčné zákony v roku 2025 (European Abortion Laws 2025 – Policies, Progress and Challenges) od Centra pre reprodukčné práva. Zistenia zhrnula a preložila dobrovoľníčka Klára a my jej za to srdečne ďakujeme

Väčšina európskych krajín dnes povoľuje prístup k interrupcii; zvyčajne ide o interrupciu na žiadosť v počiatočnej fáze tehotenstva. Hoci v mnohých európskych krajinách pokračuje trend postupného zlepšovania prístupu k interrupciám, včasná a dostupná interrupcia stále naráža na výrazné prekážky.

V priebehu posledných desiatich rokov pristúpilo dvadsať krajín k reformám, ktoré zlepšujú prístup k interrupciám – či už legalizáciou interrupcie na žiadosť, predĺžením lehoty na jej podstúpenie, odstraňovaním procesných bariér alebo sprístupnením medikamentóznej formy. Napriek tomu zostáva prístup k interrupcii výrazne obmedzený v piatich európskych krajinách. Okrem toho sedem štátov prijalo reštriktívne zákony, ktoré vytvárajú dodatočné bariéry – Maďarsko, Arménsko, Gruzínsko, Taliansko, Moldavsko, Poľsko a Rusko.

V súčasnosti viac než štyridsať krajín legalizovalo interrupciu na žiadosť – aspoň v ranom štádiu tehotenstva. Zároveň však existujú štyri štáty – Albánsko, Maďarsko, Holandsko, Švajčiarsko, v ktorých je interrupcia na žiadosť formálne povolená, ale žena musí uviesť dôvod, prečo o ňu žiada. Typicky ide o sociálne alebo rodinné dôvody, prípadne musí preukázať, že jej tehotenstvo spôsobuje psychickú tieseň. Takéto požiadavky majú stigmatizujúci účinok. Ďalších päť krajín – Andorra (úplný zákaz interrupcií), Malta, Lichtenštajnsko, Poľsko, Monako vôbec neumožňuje interrupciu na žiadosť z širších sociálno-ekonomických dôvodov .

Dostupné údaje zároveň ukazujú, že reštriktívne zákony neznižujú potrebu žien vyhľadať interrupčnú starostlivosť.

Namiesto toho sťažujú prístup k starostlivosti tak, aby bola včasná, finančne dostupná a bezpečná. Tieto obmedzenia navyše nezasahujú všetky ženy rovnako: neúmerne zasahujú najmä tie, ktoré majú vážne finančné ťažkosti, zažívajú násilie, sú maloleté, žijú v odľahlých alebo vidieckych oblastiach, sú samoživiteľky alebo sú v postavení utečeniek. Tam, kde interrupcia na žiadosť nie je legálna, sú ženy nútené hľadať alternatívne riešenia – často menej bezpečné postupy – pri ktorých sú vystavené vážnym porušeniam svojich ľudských práv. Dostupné údaje ukazujú, že prístup k interrupcii na žiadosť priamo prispieva k znižovaniu chorobnosti a úmrtnosti žien súvisiacej s tehotenstvom a pôrodom.

Väčšina krajín umožňuje prístup k interrupcii (s výnimkou Andorry) v situácii, keď je ohrozený život alebo zdravie ženy, pričom zdravie sa vo viacerých prípadoch chápe široko – nielen ako fyzické, ale aj ako duševné zdravie. Štyri európske krajiny – Andorra, Lichtenštajnsko, Malta a Poľsko – ako jediné neumožňujú interrupciu ani v prípade závažného poškodenia plodu nezlučiteľného so životom.

Svetová zdravotnícka organizácia a medzinárodné ľudskoprávne organizácie konštatujú, že kriminalizácia interrupcií porušuje ľudské práva, prispieva k rodovej diskriminácii a obmedzuje prístup k včasnej a bezpečnej zdravotnej starostlivosti. V európskych krajinách môžu byť poskytovateľky a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti stíhaní, ak vykonajú interrupciu mimo zákonom povolenej lehoty alebo bez splnenia stanovených podmienok. Tieto ustanovenia sú však čoraz zriedkavejšie a skôr ide o zvyšky starších, prísnejších režimov.

Dvadsaťdeväť európskych krajín nekriminalizuje ženy, ktoré podstúpia interrupciu mimo zákonom stanovených podmienok. Zároveň možno pozorovať rastúci trend smerom k odstraňovaniu trestných sankcií (resp. penalizácie) za takéto konanie. Napriek tomu v dvadsiatich krajinách ženy naďalej čelia rôznym formám trestov za interrupciu vykonanú mimo zákonného rámca – od peňažných pokút až po trest odňatia slobody.

Medzi bariéry, ktoré ovplyvňujú prístup k interrupciám, patria povinné čakacie lehoty.

Tie sú stále zavedené v štrnástich krajinách. Ďalšou bariérou je povinné poradenstvo pre ženy, ktoré chcú interrupciu podstúpiť – kým v šestnástich krajinách je konzultácia povinná, inde je dobrovoľná. Aj tam, kde je poradenstvo formálne dostupné, môže mať zaujatý charakter a môže byť vedené s cieľom ženu od zákroku odradiť (napríklad v Nemecku, Gruzínsku či Maďarsku).

Vo väčšine krajín existuje zákonom stanovená lehota, počas ktorej je možné podstúpiť interrupciu na žiadosť (zvyčajne približne do 10 až 14 týždňov tehotenstva). Súčasný trend smeruje k postupnému predlžovaniu tejto lehoty.

Niektoré štáty poskytujú interrupčnú starostlivosť bezplatne alebo ju pokrýva verejné zdravotné poistenie. Aj v týchto prípadoch však môže byť prístup obmedzený pre ženy, ktoré do krajiny prišli ako migrantky a nemajú plný nárok na hradenú starostlivosť.

Vo väčšine európskych krajín sa vyžaduje, aby maloleté osoby získali súhlas zodpovednej osoby pred podstúpením interrupcie. V niektorých štátoch sa však tento model mení; nevyžaduje sa súhlas biologického rodiča, ale stačí súhlas dospelej osoby, ktorú si maloletá sama zvolí. Tento prístup je v súlade s odporúčaniami Svetovej zdravotníckej organizácie.

Na Slovensku ani v Maďarsku nie je v praxi dostupná medikamentózna („tabletková“) forma interrupcie, hoci ide o metódu, ktorú Svetová zdravotnícka organizácia odporúča ako bezpečnú a účinnú najmä v skorom štádiu tehotenstva. Aj v štátoch, kde je medikamentózna (tabletková) interrupcia povolená, býva jej dostupnosť časovo obmedzená, takže ide o limitovanú možnosť.

Legislatívnym orgánom sa odporúča:

1. legalizovať interrupciu na žiadosť ženy a zrušiť reštriktívne ustanovenia, ktoré tento prístup obmedzujú;
2. dekriminalizovať interrupciu tak, aby ženy ani poskytovateľky a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti neboli trestne stíhateľní;
3. odstrániť povinné čakacie lehoty a povinné poradenstvo;
4. zabezpečiť, aby interrupčná starostlivosť bola finančne dostupná, ideálne hradená zo systému zdravotného poistenia;
5. reformovať reštriktívne časové lehoty pre interrupciu na žiadosť a rozšíriť obdobie, počas ktorého je zákrok prístupný;
6. garantovať prístup k medikamentóznej (tabletkovej) forme interrupcie v súlade s odporúčaniami Svetovej zdravotníckej organizácie;
7. sprístupniť interrupčnú starostlivosť aj pre maloleté osoby spôsobom, ktorý je v súlade s ľudskoprávnymi štandardmi;
8. odstrániť požiadavky na schvaľovanie interrupcie treťou stranou (napr. povinný súhlas viac ako jedného lekára alebo povinný súhlas zákonného zástupcu tam, kde to nie je medicínsky opodstatnené);
9. a zabezpečiť, aby ženy, ktoré sa rozhodnú pre interrupciu, nečelili zastrašovaniu, nátlaku ani násiliu.

Celú štúdiu si môžete prečítať tu: