Žijem v krajinke, kde byť proti všetkému je najnovším trendom. Hlavne pre niektoré tzv. kresťanské organizácie, ktoré pod rúškom falošnej legitimity, založenej na domnelej väčšine, neváhajú napádať všetko, čo súvisí s ľudskými právami.

Najskôr bolo „in“ byť proti Stratégii ľudských práv, neskôr proti Dohovoru o ochrane detí pred sexuálnym zneužívaním, aktuálne proti Dohovoru o predchádzaní násiliu páchanému na ženách. Dohovoru, ktorý môže reálne zachraňovať ľudské životy a ukončiť utrpenie mnohých žien. Tí, ktorí vraj milujú dokonca aj nepriateľa svojho, tak v mene tejto „povinnej protilogiky“ svojim blížnym ubližujú. Jaro Filip spieval: „Načo sú hlúpe spory, čo vedú podaktorí, a vyzerajú pritom nevinne?“ Na nič! Až na to, že dokážu svojím vplyvom cez politické strany, kostoly či konferenciu biskupov zatlačiť na tých správnych miestach. Tváriac sa pri tom nevinne. A ženy si môžu pískať. Ako kresťanke mi je smutno. Vlastne… hanbím sa.

Adriana Mesochoritisová, Možnosť voľby