K.Závacká: Stanovisko k zmluve o výhrade svedomia

Vážený pán
Mikuláš Dzurinda, predseda vlády SR

k č. 2152/2006

Vážený pán predseda vlády,

na základe Vašej požiadavky zo dňa 3. 2. 2006 o stanovisko k návrhu Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí Vám zasielam vypracovaný elaborát.

Vzhľadom na krátkosť času som zamerala svoju pozornosť iba na niektoré z ustanovení, ktoré považujem za nezlučiteľné s Ústavou SR. Moje stanovisko k návrhu Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí vychádza v prvom rade z ustanovení Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, publikovanej v Zbierke zákonov pod číslom 326/2001 Z. z.

Za najdôležitejší sporný článok Základnej zmluvy, ktorý má ďalekosiahly vplyv na právny poriadok Slovenskej republiky, považujem článok 1 ods. 2

Zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických osôb a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa kánonického práva.

 

To znamená, že kánonické právo sa týmto nadradilo nad právo Slovenskej republiky, pretože v prípade, ak by právna subjektivita nejakej fyzickej alebo právnickej osoby bola len v súlade s kánonickým právom a nebola v súlade s právom Slovenskej republiky, platilo by na území SR uznanie právnej subjektivity tejto fyzickej či právnickej osoby iba na základe kánonického práva. Vzhľadom na to, že cirkvi majú charakter spolku,

(na Slovensku zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení zákona č. 394/2000 Z. z. § 4 ods. 1 „Cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto zákona rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.“)

vyplýva z tohto znenia nadradenosť stanov spolku, čím v podstate kánonické právo je, nad právnym poriadkom Slovenskej republiky a na základe charakteru Základnej zmluvy i nad Ústavou SR. V konečnom dôsledku sa táto skutočnosť premietla nielen do ďalších ustanovení Základnej zmluvy, ale i do navrhovanej Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí.

Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou vo svojom článku 7 uvádza, že

„Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami.“

Za pendant tohto článku možno považovať článok 5 návrhu Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí, ktorým predkladatelia textu návrhu zmluvy argumentujú voči námietkam oponentov, upozorňujúcich na degradáciu slovenského právneho poriadku. V predmetnom článku 5 sa uvádza, že

„Právo uplatňovať výhrady vo svedomí možno uplatniť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a v jeho medziach.“

Avšak už nasledujúca veta, ktorá citovaná nebýva, stanovuje, že

Medze a spôsob uplatnenia upraví Slovenská republika tak, aby bola zachovaná podstata a zmysel práva uplatňovať výhrady vo svedomí.

To znamená záväzok prispôsobiť právny poriadok Slovenskej republiky požiadavkám Svätej stolice. Dokonca, ako to vyplýva z článku 7 návrhu Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí, [nie síce expressis verbis ale z podstaty textu], zmluva stanovuje povinnosť parlamentu prijímať následné všeobecne záväzné predpisy, ktoré upravujú výhrady vo svedomí, tak, aby boli v súlade s katolíckou vieroukou. Tento stav nielenže ignoruje zásady parlamentnej demokracie, ale parlamentný systém vôbec. Takéto záväzky majú poslanci dodržiavať i v rozpore so svojim volebným programom, resp. svojim slobodným mandátom. To znamená, že poslanci Národnej rady SR sa stali týmto iba nástrojom Svätej stolice, a nie zástupcami občanov SR. Je to neuveriteľný zásah do ústavných práv poslancov parlamentu, ktorý je adekvátny autokratickému princípu jeho fungovania.

Ďalšou závažnou skutočnosťou, ktorá ovplyvňuje slovenský právny poriadok, je ustanovenie článku 3 návrhu Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí, v ktorom sa uvádza, že

Ods. 1 „Pod pojmom ‘vieroučné a mravoučné zásady’ sa v tejto zmluve rozumejú zásady vyhlásené Magistériom Katolíckej cirkvi.

Ods. 2 Pod pojmom ‘výhrada vo svedomí’ sa v tejto zmluve rozumie námietka urobená na základe princípu slobody svedomia, podľa ktorého môže každý odmietnuť konať to, čo vo svojom svedomí pokladá za nedovolené podľa vieroučných a mravoučných zásad.

Ods. 3 Pojem ‘konať’ zahrnuje aj spoluúčasť na konaní a akúkoľvek aj časovo neobmedzenú činnosť súvisiacu s týmto konaním vrátane asistencie.“

(To znamená, že sa to môže vzťahovať i na servisný personál v nemocnici, ktorý odmietne upratanie a dezinfikovanie operačnej sály po interrupciách?)

Vzhľadom na to, že najvyšším predstaviteľom Magistéria Katolíckej cirkvi je sám pápež, ktorého neomylnosť vo vieroučných otázkach zakotvil I. vatikánsky koncil v roku 1870 (o výsade neomylnosti vo vierouke a doktríne neomylnosti riadneho a mimoriadneho magistéria viď aj II. vatikánsky koncil z roku 1965 [Lumen Gentium, č. 25] vstupuje dogma o neomylnosti pápeža do právneho poriadku Slovenskej republiky. Takýto prístup k presadzovaniu katolíckej vierouky do právneho poriadku štátov bol vo svete neprijateľný a odmietaný po celé 20. storočie a až na začiatku 21. storočia by mal sláviť úspech práve na Slovensku.

V článku 4 návrhu Zmluvy sa uvádza, čoho sa týka právo uplatňovať výhrady vo svedomí. V súvislosti s profesionalizáciou armády (teda dobrovoľnosťou vojenskej služby) už nie je dôvod na uplatnenie si výhrady vo svedomí pri činnosti v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch, vrátane výkonu vojenskej služby. Na ochranu pred nútením k nehumánnemu konaniu v armáde sa vzťahujú okrem právneho poriadku SR aj normy medzinárodného práva.

Zaujímavý je tu bod d), „poskytovanie právnych služieb“. Jednoznačne sa týka súdnictva a prokuratúry, pretože advokát nemusí kauzu, ktorá je v rozpore s jeho svedomím, prijať. Súdy však musia postupovať inak. Ako sa napr. môže brániť občan, ktorý podal návrh na rozvod a jeho kauzu dostane automatickým prideľovaním pridelenú sudca, ktorý má výhrady vo svedomí proti rozvodom?

Vstup katolíckej cirkvi do súdneho konania v rozvodových veciach je naviac uvedený v Základnej zmluve v článku 10 ods. 2, ktorý uvádza, že

„Rozhodnutie katolíckej cirkvi o nulite manželstva alebo rozviazaní manželstva sa oznámi na žiadosť jednej zo stránok Slovenskej republike. Slovenská republika bude naďalej konať v tejto veci podľa svojho právneho poriadku.“

Slovenská republika je povinná rozhodnutie katolíckej cirkvi vo veci konkrétneho prípadu rešpektovať a zohľadniť v rozsudku súdu, vynesenom v jej mene. To znamená, že Slovenská republika nielenže akceptovala kánonické právo za rovnocenné s právom Slovenskej republiky, ale poprela aj nezávislosť svojich súdov.

Mimoriadne silným nátlakovým prostriedkom, zásluhou ktorého by sa mal slovenský právny poriadok prispôsobovať ideovým záujmom Svätej stolice, je článok 7 návrhu. Zavádza kontrolu plnenia úloh prispôsobovania slovenského právneho poriadku požiadavkám Svätej stolice, resp. Magistéria Katolíckej cirkvi a predkladania ďalších nárokov na výhradu vo svedomí na jeho doplňovanie.

Ak si zoberieme katalóg ľudských práv, zakotvených predovšetkým v ústavách európskych štátov a v ich právnych poriadkoch, vidíme, že v priebehu predchádzajúceho 20. storočia prišlo k rozsiahlemu nárastu jeho rozsahu. Naviac, Európska Charta ľudských práv je zaradená do návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu ako Listina základných práv Únie. So zákazom diskriminácie – i iných názorov a sexuálnej orientácie, otvára napr. cestu právnej úprave registrovaného partnerstva v štátoch EÚ.

Ľudské práva majú v Listine základných práv Únie budúcnosť ďalšieho rozširovania, čo je v priamom protiklade s ideovými záujmami Svätej stolice. Už jedno zo základných ľudských práv, akceptované i OSN, a to právo na plánované rodičovstvo, je v priamom protiklade s názorom zastávaným a presadzovaným Svätou stolicou (týka sa i budúcich zásahov do právneho poriadku Slovenskej republiky). Pritom plánované rodičovstvo zaradila Svetová zdravotnícka organizácia ešte v roku 1978 medzi primárne základné typy zdravotníckej starostlivosti v rámci starostlivosti o ženu a dieťa. V roku 1979, ktorý vyhlásilo OSN za Medzinárodný rok dieťaťa, bolo definované právo dieťaťa narodiť sa ako dieťa chcené. Všetkým deťom má byť daná šanca, aby sa narodili zdravé, rodičom, ktorí si ich želajú a majú na nich čas a prostriedky a schopnosti ich vychovávať a riadne sa o ne starať. Následne bol prijatý Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (18.12.1979) podpísaný Československom v Kodani 17.7.1980 a uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 62/1987 Zb. Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru

„Štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti o zdravie, s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien, prístup k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

V súvislosti s interrupciami sa v článku 16, ods. 1, písm. e) uvádza, že

„Štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach týkajúcich sa manželstva a rodinných vzťahov a najmä zabezpečia, na základe rovnoprávnosti mužov a žien: rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Toto ustanovenie Dohovoru bolo naplnené v zákone č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Chce Slovenská republika porušiť tento Dohovor, ku ktorému sa zaviazala?

Európska Charta ľudských práv, zaradená do návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu (Rím 2004) ako časť II – Charta základných práv Únie, v článku 70 ods. 2 uvádza, že

právo na výhradu svedomia sa uznáva v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.

Žiadny štát Európskej únie však nemá a s najvyššou pravdepodobnosťou ani nebude mať zákon, ktorý by obsahoval výhradu vo svedomí definovanú podľa požiadaviek Svätej stolice a zásad Magistéria katolíckej cirkvi. Akceptovaním návrhu Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí, ktorá má mať charakter medzinárodnej zmluvy, sa Slovenská republika zrejme nevyhne nielen súdnym sporom pred Európskym súdom pre ľudské práva, ale i pred Súdnym dvorom Európskej únie.

Charakter Charty základných práv Únie je jednoznačne prezentovaný napr. v ustanovení článku II – 81 „Nediskriminácia“

Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, rodu, zdravotného postihnutia, vek alebo sexuálnej orientácie.

Tento článok už otvoril cestu registrovanému partnerstvu. I slovo „najmä“, uvedené pred výpočtom dôvodov zákazu diskriminácie, signalizuje, že tieto dôvody sa následne nebudú zužovať, ale rozširovať.

V súvislosti s návrhom Zmluvy o práve uplatňovať výhrady vo svedomí je významný článok čl. Charty základných práv Únie II-63 „Právo na nedotknuteľnosť osoby.“

V oblasti medicíny a biológie sa musí rešpektovať najmä

a) slobodný a informovaný súhlas dotknutej osoby za podmienok vymedzených zákonom,

b) zákaz eugenických praktík, najmä tých, ktoré sú zamerané na selekciu osôb,

c) zákaz využívania ľudského tela a jeho častí ako takých na dosiahnutie zisku,

d) zákaz reprodukčného klonovania ľudských bytostí.

K eugenickým praktikám patrí nielen sterilizácia a nútené etnické sobáše, ale aj nútené tehotenstvo, pričom všetky tieto činy sú považované za medzinárodné zločiny podľa Štatútu Medzinárodného trestného súdu, prijatého v Ríme 17.7.1998 [viď čl. 7 ods. 1, písm. g) uvedeného štatútu]. Nechcené, a teda nútené tehotenstvo môže byť aj dôsledkom neinformovania ženy lekárom o tehotenstve, odmietnutia výkonu interrupcie žene v časovej tiesni, odmietnutia poskytnúť antikoncepčné prostriedky a pod.

Len na okraj, už aj samotné dovolávanie sa na údaj, že sa 70% občanov SR hlási ku katolíckej viere, získaný na základe sčítania obyvateľstva na Slovensku v roku 2001, ktoré často počuť pri presadzovaní zmlúv so Svätou stolicou, je v rozpore s ustanovením zákona č.165/1998 Z. z. o sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2001, pretože v § 14 ods. 1 sa uvádza, že „Údaje zisťované podľa tohto zákona sa môžu použiť len na štatistické účely.“ Občania, ktorí uvedú pre štatistické účely svoju príslušnosť k cirkvi, tým nedávajú automatický súhlas na jej financovanie štátom.

Záver:

Z uvedeného vyplýva, že návrh Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí je pre Slovenskú republiku neprijateľný. Súčasne však je neprijateľná i Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá – podľa môjho názoru – je svojim obsahom v rozpore s Ústavou SR a s právnym poriadkom Európskej únie. Skôr či neskôr bude musieť o nej rozhodnúť Ústavný súd SR.

Reprezentanti všetkých názorov na Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí sa zhodujú v tom, že výhradu svedomia si občania SR môžu uplatňovať i v súčasnosti, a to na základe Ústavy SR.

Prijateľné riešenie situácie vidím v prijatí zákona SR o výhrade svedomia, ktorý by bol v súlade s európskym zákonodarstvom.

JUDr. Katarína Zavacká, CSc.                                                         V Bratislave, 5.2.2006

Ústav štátu a práva SAV

Lajkujte a zdieľajte:)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Website