Prečítajte si prepis rozhovoru Adriany Mesochoritisovej o rodovej rovnosti na pracovisku v podcaste Harmónia+diverzita

Moderátorka: Milé poslucháčky, milí poslucháči, vitajte pri počúvaní podcastu Harmónia + diverzita na pracovisku. Dnes sa budeme rozprávať o téme rodová rovnosť. Ide o tému, ktorá je čoraz viac prítomná v našej spoločnosti, ale zároveň vyvoláva aj diskusie. Aký význam rodová rovnosť v rôznych oblastiach života má a ako s ňou pracovať si povieme v dnešnej epizóde. Dnešnou hostkou je Adriana Mesochoritisová, členka Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, členka Výboru pre rodovú rovnosť a štatutárna zástupkyňa občianskeho združenia Možnosť voľby.

Na úvod by sme si mohli povedať, čo rodová rovnosť znamená a aký má tento pojem význam v našej spoločnosti. Lebo ono to nie je len o tom, že ženy chcú byť rovné mužom.

Je to pomerne široký pojem, pokúsim sa to zjednodušiť. Dosť ťažko sa to vysvetľuje, je to obrovská téma. Naša realita, v ktorej žijeme, ale aj výsledky výskumov, ktoré máme k dispozícii, či už na úrovni Európy, ale aj celosvetovo, ukazujú, že žijeme v spoločnosti, ktorá je charakterizovaná nerovným usporiadaním vzťahov medzi mužmi a ženami. Stále dochádza k pretrvávajúcej diskriminácii žien.

Tými najväčšími problémami, na ktorých to môžeme vidieť, je násilie páchané na ženách, ale aj príjmové a ekonomické nerovnosti, nízke zastúpenie žien na rôznych, či už politických, alebo iných rozhodovacích pozíciách, omnoho väčšie zaťaženie žien v starostlivosti o domácnosť, o deti alebo vyššie riziko chudoby. Keď ste žena, tak je vyššie riziko, že budete chudobnejšia.

Samozrejme, my v oblasti rodovej rovnosti hovoríme aj o tom, ako rodová nerovnosť veľmi nepriaznivo ovplyvňuje mužov, často spôsobuje to, že sú vylučovaní z citových sfér, že sa od nich očakáva, že budú tvrdí, je na nich vyvíjaný veľký tlak, ako na živiteľov. Čiže nerovnosťou trpia, dá sa povedať, všetci ľudia, len nejakým iným spôsobom. Neviem už, kto povedal ten výrok, ale veľmi sa mi páči, že kým ženy musia ukrývať svoje hnev, muži musia ukrývať v tejto spoločnosti svoje slzy. A myslím si, že toto tak vystihuje situáciu. Samozrejme, že tou nerovnosťou sú ovplyvnení všetci a všetky. Ak sú ženy diskriminované v platovej oblasti, tak chudobnejšie sú celé rodiny, aj ich deti a samozrejme celá spoločnosť. A práve tá rozšírenosť toho, čo sa deje, to, čo nám dokladajú tie výskumy ukazuje, že nejde o individuálne zlyhanie, ale o celospoločenský problém.

Použijem aj kategóriu rod, ktorého sa netreba báť. Rod sa používa na to, aby opísal nejaký súbor kvalít a správania, ktoré sa očakávajú od žien, alebo od mužov, alebo od chlapcov a od dievčat. Veľmi jednoducho, chlapci a dievčatá nevedia, ako majú vyzerať, ako sa majú správať, ako sa majú obliekať, aké majú mať vlastnosti. Naučíme ich to my. To sa volá socializácia. A učíme ich, ako si majú osvojovať v rámci tej socializácie aj rodové roly. A veľmi často ich učíme, bohužiaľ, žiť odlišné životy. Od chlapcov sa očakáva, že budú silnejší, racionálnejší, čiže všetky tie stereotypy, od žien, že budú emociálnejšie. A to všetko má veľký vplyv na naše životy, na to, ako je spoločnosť organizovaná, ako sa organizujú vzťahy medzi mužmi a ženami, ako sa organizuje trh práce a tak ďalej.

Čiže, a vrátim sa k vašej otázke, našou snahou, snahou ľudí, ktorí pracujú v tejto oblasti, je teda zmeniť túto nespravodlivosť.

Ale ako? Kde treba začať?

Všade. Ale dopoviem, čo pre nás rodová rovnosť znamená. Rodová rovnosť je spravodlivé zaobchádzanie s ľuďmi, s ľudskými bytosťami. Znamená, že sa budeme správať spravodlivo a nebudeme konať na základe nejakých predsudkov. A to už je jedno, či sú tie predsudky vedomé alebo nevedomé. Čiže nebudem sa pozerať na človeka cez stereotypy. Poviem príklad, že si nebudem myslieť, že a, tak toto je žena a ženy určite nevedia dobre viesť firmu, lebo nie sú také racionálne. Ja na základe takéhoto nevedomého alebo u niekoho aj vedomého predsudku môžem spôsobiť nerovnosť.

Čiže obrovskou príčinou rodových nerovností sú rodové stereotypy. Takže začať musíme úplne všade a musíme začať s odstraňovaním týchto predsudkov, pretože ľudia majú právo žiť slobodne a rozvíjať všetky svoje talenty a všetky svoje možnosti bez toho, aby sme ich obmedzovali našimi predsudkami a stereotypmi.

Tam existujú úplne jednoduché príklady, podľa mňa aj pri deťoch, typu chlapec neplač a podobne. Čiže ja som sa pýtala aj na to, že kde začať, či naozaj pri tých deťoch, alebo či sa vedia v rámci rodovej rovnosti vzdelávať aj dospelí?

Musíme začať všade. Samozrejme, že najlepšie je úplne od malinka. Strašne by bolo dobré, keby si ľudia, ktorí vychovávajú deti a rodičia uvedomovali, aký môžu mať rodové stereotypy zlý vplyv práve na deti. Práve toto, čo ste spomenuli, tento príklad, prikázanie chlapcom, že nesmieš plakať, môže mať veľmi veľa negatívnych dôsledkov. Blokujeme, aby sa dieťa naučilo, že môže prejavovať svoje emócie slobodne.

Že je okej nebyť okej.

Presne tak. Že k mužskosti patrí byť empatický a citlivý. Veľa mužov je empatických a citlivých. Je veľmi zle, keď to potláčame. Keby sme to rozvinuli ďalej, tak takéto stereotypy vedú neskôr k násiliu na ženách. Muži sa učia byť tvrdí, silní, racionálni.

Čiže začať musíme pri deťoch, ale je jasné, že tu máme už celé generácie ľudí, dospelých, ktorí fungujú, takže je potrebné vzdelávať aj týchto ľudí v oblasti rodovej rovnosti. My napríklad v tejto oblasti poskytujeme vzdelávanie dospelých pre rôzne cieľové skupiny aj pre zamestnávateľské organizácie. Pri takomto vzdelávaní musíte veľa pracovať aj s hodnotami a s predsudkami. A je to veľmi hĺbkový proces, ktorým sú ľudia musia prejsť, aby si ich začali uvedomovať a meniť sami v sebe, čo niekedy môže byť pre niektorých aj bolestné.

Spomínali ste, že sa venujete vzdelávaniu ľudí v tejto oblasti. V čom sme podľa vás porovnateľní s európskymi krajinami a v čom podľa vás zaostávame?

Slovenská republika sa dlhodobo ocitá na posledných priečkach v rámci EÚ čo sa týka rodovej rovnosti. Je to smutné konštatovanie, ale je to tak. Ťaháme v mnohých oblastiach za veľmi krátky koniec.

Čo sa týka vzdelávania, nemáme na škole zavedené komplexné vzdelávanie v tejto oblasti. Ľudské práva zahŕňajú aj tému rodovej rovnosti. Ľudské práva a rodová rovnosť to sú dva pojmy, ktoré k sebe neodlučiteľne patria. Nemôžete žiť ľudské práva, pokiaľ žijete alebo zažívate diskrimináciu alebo žijete v spoločnosti, kde pretrváva rodová nerovnosť.

Samozrejme, že úplne zlyhávame v tom školstve, od škôlok až po vysoké školstvo. Tam naozaj sú len svetlé výnimky. A čo sa týka vzdelávania rodovej rovnosti pre dospelých, tam tiež funguje veľmi malo organizácií alebo ľudí, ktorí sa zaoberajú rodovým vzdelávaním. Takže pokiaľ ide o vzdelávanie, máme naozaj pred sebou obrovskú výzvu.

Vieme si povedať aj nejaký ideálny príklad? Vy vzdelávate pravdepodobne aj firmy, nielen jednotlivcov. Ako by to malo fungovať na pracoviskách?

To je tiež jedna veľká otázka, mohla by som odpovedať niekoľko dní čo všetko môžu urobiť firmy pre to, aby uplatňovali rodové hľadisko, aby sa ľudia na pracovisku cítili dobre a aby neboli diskriminovaní nijakým spôsobom.

Úplne asi to najrýchlejšie, bezbolestné riešenie je práve vzdelávanie. Firmy by naozaj mali zaviesť vzdelávanie o rodovej rovnosti. Dôležité je, aby boli vzdelané nielen zamestnankyne a zamestnanci, ale aj vyšší manažment, alebo vedenie firmy. Aby rozumeli tým zmenám, ktoré je potom potrebné zavádzať.

Čiže vzdelávanie je absolútne nevyhnutým predpokladom. Veľmi často hovoríme aj o tom, že by bolo fajn, keby firmy začali robiť rodové audity. Práve rodové audity pomáhajú odhaľovať, akým nerovnostiam sú ľudia vystavovaní, pretože tá nerovnosť na pracovisku sa môže prejaviť už pri písaní inzerátov.

A čo znamená ten audit?

Že budete sledovať procesy, ktoré v tej firme sú. Nie len procesy, ale aj prostredie, v ktorom ľudia pracujú práve z rodového hľadiska. Že sa pozriete, môžem to úplne najjednoduchšie vysvetliť napríklad na rozpočte, či opatrenia, ktoré dávate do firmy, sú vyvážené. Pozriete si platy medzi mužmi a ženami, či sú spravodlivo ohodnocované a ohodnocovaní.

Pozriete sa, ako sú ženy zobrazované vo vašej firme, aké sú používané reklamy. Pozriete sa, alebo budete zisťovať, ako to ľudia pociťujú. Veľmi dobré je robiť aj anonymný zber dát, pretože ľudia vtedy povedia naozaj, aké majú skúsenosti.

Ženy veľmi často na pracoviskách čelia sexuálnemu obťažovaniu. Samozrejme nie len ženy, je tu aj celá téma ostatných ľudí, ktorí môžu byť diskriminovaní z iných dôvodov. Rodová rovnosť sa snaží brať do úvahy aj ostatné typy znevýhodnení. Čiže je toho veľmi veľa od vzdelávania, od toho, že firmy začnú používať rodovo inkluzívny jazyk, čiže nevylučujúci, nebudú hovoriť len v mužskom rode.

K tomu som sa chcela dostať, že či je vlastne dôležité používať nejaký citlivý jazyk.

Určite. Komunikácia je dôležitá a jazyk vyjadruje našu realitu. Ak zamlčiavame v komunikácii ženu, hovoríme napríklad stále len diváci videli alebo politici povedali, tak vykresľujeme svet ako keby tu boli iba muži, ale sú tu aj ženy. A nielen ženy, sú tu aj iné komunity, napríklad LGBTI+ ľudia, ktorých tiež musíme zahrnúť. Môžeme používať jazyk, ako je zamestnanectvo a tak ďalej, aby sme nikoho nevyučovali. Jednoducho používať jazyk, ktorý je inkluzívny, zahŕňa všetkých ľudí, je neubližujúci. To je prvý krok, ktorý môžeme urobiť.

Takže keď sa ľudia pýtajú, čo môžu urobiť, vždy im hovorím: zmeňte svoj jazyk a začnete veľkú zmenu, pretože ľudia sa potom niekedy začudujú a začnú si študovať o tejto téme a tak ďalej. A znovu sa vrátim k otázke, že naozaj problémov, ktoré by firmy mali riešiť z hľadiska rodovej rovnosti, je veľmi veľa. Začala som tým pracovným náborom, písaním inzerátov.

Áno, lebo na tých inzerátoch to vidno. Človek si hneď dokáže všimnúť ako prvé, akým jazykom komunikuje tá firma.

Áno. Cez pracovný nábor, aj cez to, či sú spravodlivo vyberaní ľudia, pretože, to čo som spomínala, niektoré predsudky máme v sebe tak hlboko zakorenené, že sa na ich základe rozhodujeme. A ak je niekto presvedčený, že viesť firmy rovná sa muži, pretože sú racionálni, v odbornej terminológii tomu hovoríme, že máme sklenený výťah na trhu práca. Že mužov omnoho rýchlejšie vytiahne do tých vyšších manažérskych pozícií ako ženy. A ženy máju zase sklenený strop. Používame tú metaforu sklenený práve preto, že predsudky sú často neviditeľné. Ľudia hovoria, ale však máme všetko spravodlivo nastavené, všetko je v poriadku… Nevedomé stereotypy a predsudky menia naše konanie, menia naše správanie a musíme si toho byť vedomé a vedomí.

Takže je veľmi dôležité, aby si to ľudia uvedomili, aby firma komunikovala navonok, že je otvorená otázkam rodovej rovnosti, ochrane ľudských práv, aby pracovala so svojím zamestnanectvom, pýtala sa ich na ich spokojnosť. Máme tam celú obrovskú tému zosúladenia rodinného, súkromného a pracovného života, tému sexuálneho obťažovania. A nielen voči ženám, môže sa samozrejme stať, že ľudia sú obťažovaní z rôznych príčin, napríklad môžu byť obťažovaní aj muži, ak nenapĺňajú atribúty prísnej heteronormativity.

Či naozaj každý má možnosť spravodlivo postupovať v kariérnom rebríčku, či sú ohodnotenia naozaj dobre nastavené, či ľudia majú za kým prísť, ak dôjde k nejakým prípadom diskriminácie, či má firma vypracované postupy na to, ako to bude riešiť, či to máte dôverníka/ dôverníčku. Ale hovorím, toto sú veci, ktoré my učíme ľudí zväčša trikrát tri dni na tréningoch a to stále si myslíme, že je to len začiatok toho, čo by mali vedieť.

Ak nás teraz počúva nejaká poslucháčka alebo poslucháč, ktorí by mali záujem o kurz u vás, tak ako sa k vám dostane? Lebo viem, že tento rok napríklad bude v rámci spoločnosti United Resources prebiehať kurz a jeden z modulov bude práve rodová rovnosť na pracovisku, ktorej budete súčasťou.

Ja som veľmi rada, že nás táto firma prizvala k spolupráci. Veľmi sa to vážim, lebo je veľmi dôležité, aby firmy spolupracovali s organizáciami alebo s ľuďmi, ktorí sa venujú rodovej rovnosti. Takže veľmi pekne ďakujem a teším sa na tú spoluprácu.

V rámci toho máme pripravený jeden modul, ktorý bude 10 hodinový práve o rodovej rovnosti. To by bol taký úvodný balík. Ale ako som povedala, je to veľmi široká téma a tých opatrení, ktoré treba robiť na pracovisku, aby sme mohli povedať, že tá firma alebo organizácia sa naozaj snaží o rodovú rovnosť, o dosahovanie rodovej rovnosti je veľmi veľa. Naša organizácia práve so strediskom pre ľudské práva minulý rok organizovala projekt, v rámci ktorého sme vzdelávali firmy v oblasti rodovej rovnosti. Väčšinou sú to tréningy, ktoré robíme trojcyklové: 3 x 2 dni, niekedy 3 x 2,5 dňa, kde k nám ľudia chodia raz za mesiac. Je to také hĺbkové, 60 hodinové vzdelávanie, rozdelené do týchto troch modulov, kde s ľuďmi pracujeme.

Záujemkyne a záujemcovia nás môžu kontaktovať. Stačí si pozrieť stránku Možnosť voľby, kde sú aj kontaktné informácie a my vždy otvárame nejaký kurz. Máme rôzne kurzy a teraz budeme určite otvárať aj takýto k rodovej rovnosti na pracovisku, takže ľudia sa nám zatiaľ môžu zapisovať a my vyhodnotíme, koľko máme ľudí na ktoré kurzy a potom budeme otvárať ďalšie počas roka.

Super, tak verím, že tento podcast privedie nejakých nových ľudí a že sa vzbudí záujem o túto tému.

Dúfam, lebo aj tie reakcie ľudí, ktorí boli predtým na vzdelávaní boli veľmi veľmi pozitívne a my sa snažíme vyhodnocovať aj naše vzdelávacie programy. Aj tie sme vyhodnotili a teda ďakujeme za veľkú spokojnosť. Aj si ľudia o tom môžu prečítať viac na našej webstránke.

Máte teda spätnú väzbu od tých firiem, od tých ľudí?

Vždy si robíme spätné väzby, ktoré sú základom kvality našej práce, lebo nechceme len tak končiť to vzdelávanie, ale vyhodnocujeme na základe anonymných dotazníkov. A zároveň ľudia, ktorí u nás končia alebo prejdú nejakým vzdelávaním a chcú teda, budú súhlasiť, sa môžu posunúť do nášho Alumni klubu. Čiže s ľuďmi, ktorí už u nás absolvovali vzdelávania, pracujeme dlhodobo, dlhé roky ďalej.

Čiže nerobíme to len tak, že ľudí vzdeláme a necháme ich, ale môžu nás konzultovať, môžu sa prihlásiť na ďalšie vzdelávanie a tak ďalej. Viac menej tvoríme takú veľkú komunitu ľudí, ktorí sa angažuje v ochrane rodovej rovnosti.

Vy ste už spomenuli aj LGBTI+ skupinu ľudí. Mám pripravenú jednu takú otázku a zaujímala by ma odpoveď, že ako by sme my ako spoločnosť mohli lepšie podporovať rodičovstvo medzi pármi opačného a rovnakého pohlavia a vlastne aj rovnováhu medzi prácou a osobným životom?

Tých opatrení, ktoré by mali firmy robiť na to, aby pomohli svojmu zamestnanectvu zosúlaďovať osobný život a prácu je veľmi veľa. Niektoré aj spomeniem, ale chcem ešte predtým povedať, že aj v rámci týchto všeobecných opatrení je LGBTI komunita diskriminovaná omnoho viac ako ostatné skupiny práve kvôli všetkým predsudkom, ktoré ľudia môžu mať a ktoré môžu v sebe nosiť. Kľúčová je podpora. Ako som povedala, že je vždy dôležité pýtať sa svojho zamestnanectva alebo ľudí, ktorých sa to priamo dotýka, čo potrebujú, aké sú ich potreby a na základe toho nastavovať opatrenia a potom ich vyhodnocovať.

Najdôležitejšie opatrenia sa týkajú starostlivosti od deti. Vieme, že na Slovensku máme nedostatok materských škôlok, nemáme jasle, čiže rodičia sa stretávajú s obrovskými problémami, čo s dieťaťom. Čiže v tomto veľmi môžu pomôcť firmy, či už tak, že nadviažu spoluprácu s regionálnymi štruktúrami, s VUC-čkami, s miestnymi úradmi a pomôžu dotovať nejakým spôsobom starostlivosť o deti. Alebo vytvoria zázemie pre svoje zamestnanectvo, kde poskytnú v podobe škôlok, materských škôlok možnosť, aby rodičia mohli zosúlaďovať ten rodinný a pracovný život.

Ale iným príkladom sú zdieľané pracovné miesta, to, že si ľudia budú môcť zvoliť samozrejme, pokiaľ to ide (nie pri manuálnych prácach) aby robili z home office. Starostlivosť o deti sa dá zariadiť aj tak, že im zamestnávateľ bude prispievať. Tých opatrení je niekoľko a myslím si, že na Slovensku je čoraz viacej ľudí, ktorí pochopili, že ak budú mať spokojné zamestnanectvo a nediskriminačné pracovisko, tak tá firma len a len rastie.

A tiež sa to opiera o rodovú rovnosť z pohľadu otcov?

Samozrejme, že za to opiera o tému rodovej rovnosti. Dnes je to tak, aj celosvetové dáta nám zatiaľ ukazujú, že neplatená práca, ku ktorej patrí hlavne starostlivosť o deti a domácnosť, je v 76 % na pleciach žien. Čo je strašne nefér, je to veľmi nespravodlivé. Musíme toto brať do úvahy.

A na strane druhej je veľmi dôležité, aby sa aj muži omnoho viacej zapájali do výchovy svojich detí. Práve tam je tiež množstvo stereotypov, ľudia očakávajú, že to poslanie žien a že je to prirodzené. Nie je to tak, otcovia dokážu mať rovnako láskyplný vzťah ku svojim deťom a dokážu ich rovnako dobre vychovávať. Čiže potrebujeme aj na toto vytvoriť priestor a povzbudzovať otcov, aby išli na rodičovské dovolenky. Firma tam tiež môže veľmi veľa urobiť, môže prinášať rôzne benefity. Ale je to aj o kultúre, že ak si budete rozprávať vo firme o tom, že je to niečo ok, je to v poriadku…

Je to prirodzené.

Že otcovia chodia na rodičovskú, tak meníte aj celú klímu. A potom sa mužom nikto nevysmieva za to, že si chcú zobrať voľno, chcú byť so svojimi deťmi, alebo si chcú zobrať voľno, lebo chcú poupratovať domácnosť.

Ja si myslím, že v tomto, aspoň v tomto, v tejto téme, sme sa ako spoločnosť trošku posunuli ďalej. Už len preto len, že je to také normálnejšie v úvodzovkách, keď ide otec na otcovskú dovolenku. A asi už aj štát do nejakej miery podporuje otcovskú dovolenku?

No, ono je to otázne, že v čom sme sa posunuli. Tie dáta, ktoré máme k dispozícii, nám ukazujú, že tá zmena nastala, ale skôr nastala ako keby v takých mäkkých činnostiach. Že muži prevzali časť tej zodpovednosti, ale pri takých nie každodenných rutinných otravných prácach. Skôr také, že hranie sa s deťmi, alebo čítanie rozprávky, ale také to, že postarať sa o domácnosť, upratať, sledovať režim dieťaťa, celá výchova bežná rutina ešte stále zostáva na pleciach žien.

Je veľmi dôležité o tom hovoriť, pretože keď o tom hovoríme a máme k dispozícii dáta, tak sa môžeme niekam posunúť. Samozrejme, že máme k dispozícii množstvo nástrojov, máme tu už zákonné prostriedky, prostredie zákonov, ktoré nám to umožňuje, ale myslím si, že firmy by mohli ísť nad rámec a prinášať omnoho viac benefitov. Čiže neplniť len tie povinnosti, ktoré majú zákonom dané, kde nesmú diskriminovať, kde môžu využívať otcovskú a rodičovskú a tak ďalej, ale ísť nad rámec a podporovať aj meniť kultúru firmy.

A práve v tomto im môže pomôcť vzdelávanie a tieto kurzy.

Určite. Spoločne si zdieľame nielen to, čo my vieme o téme rodovej rovnosti a príklady nie len zo zahraničia, ale tým, že sú tam ľudia z firiem z celého Slovenska, tak si môžu navzájom vymieňať aj príklady dobrých praxí. Práve na tom je to veľmi fajn, že sa tam sieťujeme a spoznávame. Ak by nejaká firma priniesla dobrý nápad, tak ho môže iná firma implementovať.

V rámci tejto témy mi príde ešte jeden dôležitý pojem a to je tolerancia. Ako vy vnímate tento pojem a ako sa s ním pracuje na Slovensku?

No, tolerancia je kľúčom v nediskriminácii, pre mňa je tolerancia ústredný pojem. Tolerancia je aj v našom vzdelávaní jedným z ústredných pojmov. Ale v našej spoločnosti sme bohužiaľ v posledných rokoch svedkyňami a svedkami veľkého napätia a vyvolávania netolerantných nálad a postojov. A z toho mi je trošku smutno. Myslím si, že Slovensko stojí pred veľkou výzvou a pred veľkými skúškami toho, čo tolerancia naozaj je.

Tak treba sa o tom asi najmä rozprávať, preto sme tu aj my dve teraz v štúdiu, aby sme toto šírili. Čo vás priviedlo k tejto téme?

Čo ma priviedlo k tejto téme? Ja som odjakživa vnímala, že niečo nie je v poriadku, čo sa týka postavenia žien a mužov. Ešte keď som bola malá, tak ma nesmierne rozčuľovalo, že prečo tie maminy stále chodia s ťažkými taškami a behajú unavené a prídu domov, navaria a chodia na nákupy… Mám stále ten obraz v hlave. A keď sme sa v škole učili tie klasické veci v šlabikári, že mama varí a otec číta noviny, mňa to vnútri hrozne hnevalo. Takže sa to vo mne tak nejako kumulovalo celý čas. A som si hovorila, že niečo nie je ok, niečo je nespravodlivé. A potom som mala šťastie, že som začala študovať politológiu v špecializácii ľudské práva na Vysokej škole v Bratislave. A tam práve sa otvárali rodové štúdia na univerzite.

A ja som s úžasom zistila, že to, o čom som ja premýšľala a čo sa mi nezdalo v poriadku, že k tomu existujú obrovské štúdie, rodové štúdie a že je to celý jeden vedný odbor. Že je tu veľké celosvetové feministické hnutie a úplne s takouto dychtivosťou som sa pustila do tejto témy. Takže pre mňa určite tým podnetom bola snaha napraviť nespravodlivosti a prispieť v tomto momente aj svojimi vedomosťami k tomu, aby sme menili spoločnosť, aby sme sa tu všetci lepšie cítili. Pretože ak je nikto diskriminovaný, tak ani tí, ktorí diskriminujú sa nemôžu cítiť v takej spoločnosti dobre.

Ste dali taký príklad o vašich rodičoch, alebo celkovo o tom období. Za toho socializmu to aj tak bolo, že otec vlastne prišiel z práce, aj že ženy sa snažili o rodovú rovnosť, ale tá emancipácia vlastne končila za dverami domova. Domá šup zase za sporák a podobné veci, takže toto sa podľa mňa začína meniť.

Pomaly sa to začína.

A všimla som si ešte jednu takú vec, že hovorí sa, že do kuchyne patria ženy, ale predsa len v tom pracovnom živote tí šéfkuchári sú väčšinou muži. Najviac oceňovaní, na tých najvyšších kuchárskych pozíciách sú vždy muži. Toto ako to vnímate?

No a práve na tom sa ukazuje ten príklad. Keď si zoberieme dáta, tak vieme, že ženy sú väčšinou zaťažované prácami v domácnosti, medzi ktoré patrí aj varenie. Presne na tomto ukážem, že v rodových nerovnostiach tam nie je problém len toho, že tu máme nejaký stereotyp, ale aj toho, že ten stereotyp je hierarchický. Čiže keď je nejaká vec, ktorá sa spája s mužmi, okamžite získa väčšiu prestíž.

Čiže keď varia muži, tak si ich ľudia väčšinou predstavia ako šéfkuchárov, čiže ich to vytiahne do vyšších pozícií. A keď povieme o ženách kuchárkach, tak každý si pred očami skôr predstaví jedáleň základnej školy. A toto je presne o tých hierarchiách, že napriek tomu, že ženy, a teraz neviem, asi to nezmeriame, kto lepšie varí, asi to nebude o tom, či sú to muži alebo ženy, ale o tom, kto ako vie variť, ako dlho varí, aké má zručnosti a schopnosti.

Ale presne to je ten príklad, že kam my hneď vytiahneme mužov, a tým pádom, čo učíme deti… Ockovia vždy tak úžasne grilujú, alebo je taký super guláš navariť. Ale to nie je tá denná rutina. Navariť dennodenne pre všetkých členov domácností, to je omnoho ťažšia vec. Ale ešte chcem povedať, že ľudia majú stále takúto predstavu, že a už sa to mení, a už je to super…

Áno, ja som taká optimistka, ja by som najradšej všetko videla ružové. Ja si tak aj začínam hovoriť, že mení sa to, je to inak, a ja aplikujem aj v domácnosti, aj v práci, aj v komunikácii s ľuďmi, ale uvedomujem si, že nie je to tak na celom Slovensku.

No nie len na celom Slovensku, tie dáta nie sú až také radostné, a naozaj ženy stále zarábajú o 21% menej ako muži.

Naozaj ženy majú omnoho menšie dôchodky. V najväčšej chudobe sa ocitajú jednorodičovské rodiny. Na čele týchto jednorodičovských rodín sú väčšinou v 94% ženy, takže na ne to zväčša dopadá. Keďže nemáme na Slovensku vybudovaný systém jaslí, tak rodičia, väčšinou teda matky s deťmi, nemajú šancu tie prvé dva roky, ako keby uživiť rodinu z rodičáku, ktorý je okolo 360€, keď máte neisť do práce a vychovávať dieťa a nemôžete ho dať do jaslí, tak sa ocitáte vo vážnej chudobe. Ženy na Slovensku stále odpracujú 100 hodín v týždenne takejto neplatenej práce, muži menej, okolo 70. Omnoho viacej sú ženy ohrozené násilím. Čiže tie dáta nás nepustia. Ale ja to vidím aj na vzdelávaní, že tam chodia ľudia, ktorí sú omnoho viacej vzdelanejší sú citlivejší voči týmto otázkam.

A zároveň tu máme aj čas spoločnosti, ktorá je naopak veľmi vyhranená, je postavená proti rodovej rovnosti, snaží sa o zachovanie tradičných stereotypov. Tá spoločenská zmena je veľmi pomalá. Každý rok sa robí takzvaný rodový index, v rámci Európy porovnávame všetky krajiny, ako sú na tom, robí to Európsky inštitút pre rodovú rovnosť. Slovensko má najmenší progres v Európe.

Predsa len je tu ešte jedna téma, ktorej sa venujete a nerada by si ju obišla, a to je násilie páchané na ženách. Denne sa stretávate aj s touto problematikou. Kde a na koho sa ženy, ktoré sú obeťou násilia vedia obrániť?

Určite by som ľuďom odporúčala, keďže je to ťažká téma, ľudia často nevedia, a to je v poriadku, pretože ľudia sa často vinia za to, že nevedia, ako majú reagovať, ale je to v poriadku, pretože nie všetci pracujeme s touto témou. Je lepšie ak sa obrátia na Národnú linku pomoci pre ženy, ktoré zažívajú násilie 0800 212 212, kde môžu volať jednak ženy, ktoré násilie zažívajú, ale aj ich príbuzní, ľudia, ktorí im chcú pomôcť a kde dostanú kvalifikované poradenstvo.

Ja vždy hovorím, radšej sa opýtať niekoho, kto s tým pracuje ako urobiť neuvážený krok a môžeme situáciu ešte zhoršiť. Takže by som odporúčala, aby ľudia volali na linku alebo sa obránili na jednu z množstva mimovládnych organizácií v rôznych regiónoch. Aby si vyhľadali kontakt na nejakú organizáciu v mieste svojho bydliska a s nimi telefonicky konzultovali, aký krok majú urobiť, pretože je to všeobecná otázka a je dôležité riešiť situáciu od situácie. Samozrejme, že v momente, kedy ide o akútne ohrozenie života, ktoré spozorujete, treba volať políciu.

Takže aj keď poznáte niekoho vo vašom okolí, kto takto trpí, je dôležité sa poradiť a zistiť informácie, že čo môžete vlastne robiť a čo sa odporúča.

Dnes je už online veľmi veľa materiálov, kde si môžu ľudia vyhľadať informácie ako pomôcť. Odporúčam sa radšej poradiť.

A môžu sa na túto linku ozvať aj muži?

Určite sa všetci môžu ozvať na túto linku, ale je špecializovaná pre ženy zažívajúce násilie. Toto násilie má špecifické prvky. Ak by bol muž obeťou násilia a zavolá na túto linku, tak ho minimálne presmerujú na ďalšie linku, kde dostane pomoc.

Zaujala vás predstava rodovej rovnosti na pracovisku? Prihláste sa na kurz a prinesiete diverzitu a inklúziu aj na vaše pracovisko. Pri prihlasovaní použite referenčný kód: Rovnosť. Pomôžete tým aj Možnosti voľby❤️‍🩹