Simone Veil: Od Osvienčimu k zákonu, ktorý zmenil životy žien

Keď spomíname dejiny feminizmu, často nám prídu na um mená ako Simone de Beauvoir, Betty Friedan, Gloria Steinem, bell hooks či Emmeline Pankhurst. Avšak v slovenskom kontexte sa, ak vôbec, tak veľmi málo spomína meno Simone Veilovej – ženy, ktorá bola kľúčovou postavou pri presadení zákona o legalizácii umelého prerušenia tehotenstva na žiadosť vo Francúzsku v roku 1975.

Tento krok spôsobil, že Francúzsko sa stalo prvou krajinou Európy, ktorá umožnila interrupciu na žiadosť ženy bez nutnosti súhlasu komisie alebo uvedenia špecifického dôvodu (na ktorý sa dodnes niektorí lekári na Slovensku stále pýtajú…). Tento krok zároveň vyvolal intenzívne diskusie aj v ďalších európskych krajinách a stal sa dôležitým referenčným bodom pre následné reformy v oblasti reprodukčných práv.

Poďme sa pozrieť na životný príbeh tejto výnimočnej ženy.

(Nechce sa vám čítať? Vypočujte podcast dole na strane)

Osvienčim a nezlomný duch

Simone Veil, narodená ako Simone Jacob 13. júla 1927 v Nice, vyrastala v sekulárnej, republikánskej, židovskej rodine. Jej otec bol architekt a matka sa intenzívne venovala vzdelaniu svojich detí. Spoločne jej vštepili lásku k poznaniu a diskusii. V roku 1944, keď mala Simone iba 16 rokov, ju spolu s rodinou násilne zatklo a deportovalo gestapo (tajná polícia nacistického Nemecka) za to, že bola Židovka. Bola deportovaná do Osvienčimu-Brezinky (Auschwitz-Birkenau) a neskôr do Bergen-Belsenu. Patrila medzi hŕstku ľudí, ktorí sa z týchto koncentračných táborov vrátili.

Rovnako ako mnohí preživší, ani Simone Veilová nikdy neskrývala, že podstatná časť jej života sa odohrala v koncentračnom tábore Osvienčime-Brezinke. Na rozdiel od iných preživších si do konca života nechala na ľavej ruke vytetované číslo z Osvienčimu – 78651 a počas celého života neúnavne pracovala na zachovaní pamäti o genocíde.

Od chvíle, keď sa vrátila do Francúzska, vzdorovala času aj spoločenským očakávaniam. Vybudovala si rodinu, rozhodla sa pracovať, hoci sa s manželom často hádali o tom, aká by mala byť rola manželky. Vstúpila do politiky v období, keď sa na ženy vo verejnom živote pozeralo zvrchu.

Začiatok kariéry

Vo veku 27 rokov nastúpila na svoju prvú významnú pozíciu vo väzenskej správe. Jej život sa tak začal výrazne odlišovať od života väčšiny žien jej generácie. Na začiatku 60. rokov sa len málo žien odchyľovalo od tradičného modelu matky v domácnosti – sotva 40% z nich malo profesionálnu kariéru a ešte menej v parížskych buržoáznych kruhoch, v ktorých sa pohybovala.

Po niekoľkých rokoch právnickej praxe zložila v roku 1954 štátne skúšky a stala sa sudkyňou. Začala pracovať ako štátna úradníčka – najprv v Národnej väzenskej správe, neskôr v oblasti občianskych záležitostí.

V roku 1970 sa stala prvou generálnou tajomníčkou Vysokej rady súdnictva a nasledujúci rok prvou ženou v správnej rade ORTF (Francúzsky úrad pre rozhlasové a televízne vysielanie). Zasadzovala sa za zlepšenie práv väznených žien, za posilnenie adoptívnych a rodičovských práv a stala sa generálnou tajomníčkou Najvyššej magistrátnej rady. Uzavretý svet súdnictva, ktorý sa ženám otvoril až v roku 1946, prijal jej príchod s údivom. Musela tvrdo bojovať, aby presvedčila predstaviteľov parížskej prokuratúry, že jej miesto je na súdoch.

Politická kariéra

V roku 1974 sa stala ministerkou zdravotníctva vo vláde Jacquesa Chiraca. V tom čase boli ženy v politike stále výraznou menšinou – Národné zhromaždenie malo iba približne 1,8% poslankýň a Senát 2,5%.

Avšak Veilová je vo Francúzsku najznámejšia vďaka zlepšeniu prístupu k antikoncepcii zákonom z roku 1974 (antikoncepčná tabletka bola legalizovaná už v roku 1967), ale najmä vďaka boju za legalizáciu interrupcií na žiadosť v roku 1975.

Interrupcia na žiadosť ženy

Úloha, ktorej čelila ako nová ministerka zdravotníctva, bola mimoriadne náročná. Plánované rodičovstvo začalo vykonávať tajné interrupcie a bolo zrejmé, že situáciu treba riešiť legislatívne. V novembri 1974 predložila Národnému zhromaždeniu návrh zákona legalizujúci dobrovoľné ukončenie tehotenstva. Cieľom bolo dekriminalizovať interrupcie, ktoré boli dovtedy zakázané a vykonávané nelegálne, čím ohrozovali zdravie žien.

Kampaň odporcov zákona sa agresívne zamerala priamo na Simone Veilovú – v parlamente, v médiách aj v jej súkromnom živote. Parlamentná diskusia bola mimoriadne búrlivá. Napriek osobným útokom a mizogýnnym urážkam preukázala pokoj a odvahu. Vo svojom dnes už historickom prejave 26. novembra 1974 vyhlásila: „Žiadna žena sa neuchyľuje k interrupcii s ľahkým srdcom. Stačí si ich vypočuť: vždy je to tragédia. Už nemôžeme zatvárať oči pred 300 000 interrupciami, ktoré každý rok mrzačia ženy tejto krajiny, pošliapávajú jej zákony a ponižujú alebo traumatizujú tie, ktoré ich podstupujú.“

Zákon bol prijatý 17. januára 1975. Týmto činom Simone Veilová zakotvila základné právo na telesnú autonómiu a zásadne zmenila postavenie žien vo Francúzsku.

Prvá predsedníčka Európskeho parlamentu

V roku 1979 Simone Veilová, ktorá bola práve zvolená do Európskeho parlamentu, bola vymenovaná za predsedníčku prvého Európskeho parlamentu zvoleného všeobecným volebným právom. Hoci mal Parlament v tom čase obmedzené právomoci, Veilová prispela k posilneniu jeho medzinárodnej viditeľnosti, najmä v oblasti ľudských práv. Zasadzovala sa za práva žien, práva osôb so zdravotným postihnutím aj za práva HIV-pozitívnych osôb.

Návrat do vlády a neskoršie roky

V roku 1993 sa krátko vrátila do vlády ako ministerka sociálnych vecí, zdravotníctva a rozvoja miest. V rokoch 1998 až 2007 bola členkou Ústavnej rady. V roku 2008 bola zvolená do Francúzskej akadémie (prestížna inštitúcia, ktorá chráni a študuje francúzsky jazyk a literatúru) a stala sa len šiestou ženou, ktorá do nej vstúpila.

Koniec života

Simone Veilová zomrela 30. júna 2017 vo svojom parížskom dome na Place Vauban, niekoľko dní pred svojimi 90. narodeninami.

Po jej smrti feministické združenie Politiqu’elles spustilo petíciu za jej prijatie do Panteónu (národná francúzska pamiatková krypta pre významné osobnosti), ktorá do 2. júla získala viac ako 110 000 podpisov, zatiaľ čo ďalšia petícia dosiahla v ten istý deň 120 000 podpisov.

Jej pohreb sa konal za prítomnosti prezidenta republiky Emmanuela Macrona a jeho predchodcov Nicolasa Sarkozyho a Françoisa Hollanda. Na základe dohody s rodinou bolo rozhodnuté, že bude pochovaná so svojím manželom v Panteóne. Stala sa jednou z mála žien, ktorým sa dostala táto pocta.

Podcast bol vygenerovaný pomocou umelej inteligencie (Google NotebookLM) na základe článku:

Zdroje:

LE MONDE, 2017. « Simone Veil était une féministe, mais aussi une femme de son temps ». Dostupné na: https://www.lemonde.fr/mort-de-simone-veil/article/2017/06/30/simone-veil-est-une-feministe-mais-aussi-une-femme-de-son-temps_5153903_5153643.html

CHEMIN, Anne, 2017.  Simone Veil, la parole libre d’une femme dans un monde d’hommes. Le Monde. Dostupné na: https://www.lemonde.fr/disparitions/article/2017/06/30/simone-veil-la-parole-libre-d-une-femme-dans-un-monde-d-hommes_5153615_3382.html

MOULINS COMMUNAUTÉ, no date. Des femmes pour l’Histoire. Dostupné na: https://www.agglo-moulins.fr/actions-projets/l-amenagement-des-berges/parc-simone-veil/des-femmes-pour-l-histoire.html

DODMAN, Benjamin, no date. SIMONE VEIL – Holocaust survivor who championed women’s rights. FRANCE 24. Dostupné na: https://webdoc.france24.com/obituary-simone-veil-holocaust-women-abortion-france/

LIBRARY OF CONGRESS, no date. Simone Veil. Dostupné na: https://guides.loc.gov/feminism-french-women-history/famous/simone-veil

WIKIPÉDIA, 2026. Simone Veil. Dernières années, mort et inhumation. Dostupné na: https://fr.wikipedia.org/wiki/Simone_Veil#Derni%C3%A8res_ann%C3%A9es,_mort_et_inhumation