Zmluva o výhrade svedomia sa opäť dostáva na pretras. Tentoraz však nečakane rozvírili hladinu evanjelici vyhlásením, že o ňu vôbec nestoja. Zrejme konečne pochopili, čo bolo od začiatku jasné – akákoľvek dohoda uzavretá s nimi by bola len deklaratórnym gestom, keďže evanjelická cirkev – na rozdiel od Svätej stolice – nemá charakter štátu. Jedine zmluva so Svätou stolicou by mohla byť klasifikovaná ako medzinárodná zmluva o ľudských právach a mala preto platnosť pred našimi zákonmi.
Pozitívne prekvapila aj predložená argumentácia, keď podľa nich „nejde o výhradu svedomia vo všeobecne platnom zmysle, ale o zachovávanie „vieroučných a mravoučných zásad“ cirkvi, ktoré formujú konanie veriaceho človeka a dostávajú sa do stretu so zásadami všeobecne platnými v dnešnom svete a „formulovanými“ v štátnom práve”(vyhlásenie ECAV, Zvolen, 1.6.2007). Návrh zmluvy s Vatikánom totiž jednoznačne hovorí, že „každý (môže) odmietnuť konať to, čo vo svojom svedomí pokladá za nedovolené podľa vieroučných a mravoučných zásad.”(Č. 3.1.) Pod výrazom “vieroučné a mravoučné zásady” sa v tejto zmluve rozumejú zásady, vyhlásené Magistériom Katolíckej cirkvi. (3.2.) Je teda jasné, že výhradu svedomia si ťažko uplatní ateista. Respektíve – môže si ju uplatniť iba odvolávajúc sa na učenie katolíckej cirkvi, teda musí klamať a znásilňovať vlastné svedomie. To je ale jasné porušenie jeho náboženskej slobody.
Zmluva nadovšetko
Vášnivá diskusia okolo zmluvy koncom roka 2005 znamenala v konečnom efekte odchod KDH z vládnej koalície a pád vlády. Prečo bola respektíve podľa súčasnej snahy ešte je pre kresťanských demokratov tak životne dôležitá? Môžeme len tušiť…Zmluva s Vatikánom totiž nie je jednostranne vypovedateľná ani meniteľná a bude zaväzovať ďalšie generácie bez možnosti demokraticky uskutočniteľných zmien. Zrejme práve preto sa ju KDH snaží za každú cenu pretlačiť, takpovediac ako poistku pre vlastnú politiku. Ustanovenie tzv. spoločnej komisie so Svätou Stolicou bude zabezpečovať Katolíckej cirkvi právo presadzovať pri legislatívnych návrhoch jej konzervatívnu agendu. KDH si teda okľukou cez Vatikán zabezpečuje právo ideologicky ovplyvňovať našu legislatívu do ďalekej budúcnosti a to bez ohľadu na počet vlastných miest v parlamente. Demokracia však vyžaduje, aby len inštitúcie vytvorené občanmi mali právomoc vykladať a aplikovať zákony štátu. Vstupovanie iného štátu do legislatívneho procesu podkopáva tento základný predpoklad demokracie. To však nie je jediný rozporuplný bod, naopak.
Prečo vadí zmluva EÚ?
Vstupom Slovenska do EÚ sme sa zaviazali plniť záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o Európskom Spoločenstve, ktorá v Čl. 13 stanovuje úlohu boja Spoločenstva proti diskriminácii na základe pohlavia, rasového alebo etnického pôvodu, náboženstva alebo viery. Zvýhodňovanie respektíve nerovnaké zaobchádzanie v pracovnom pomere znamená priamu diskrimináciu, ktorá je podľa tzv. rámcovej smernice EÚ o rovnakom zaobchádzaní v pracovnom procese neprípustná. Jedinou výnimkou môže byť výber zamestnancov pri cirkevných inštitúciách, aj to iba v odôvodnených prípadoch. Napr. odmietnuť zamestnať homosexuála na takomto pracovisku sa za odôvodnený prípad podľa expertov EÚ nepovažuje. Zmluva rovnako odporuje Smernici EÚ o rovnakom prístupe mužov a žien k službám a tovarom. Služby reprodukčného zdravia totiž vyhľadávajú hlavne ženy a ich obmedzenie by prispelo k prehĺbeniu rodovej nerovnosti, čo sa podľa smernice považuje za nepriamu diskrimináciu.
Sloboda svedomia rovnako ako sloboda myslenia je neobmedziteľná a patrí k základným ľudským právam, aspoň od čias liberalizmu Výhrada svedomia vyplýva síce z práva na slobodu svedomia, medzi základné ľudské práva však nepatrí. Uplatnenie výhrady svedomia je totiž právo konať – alebo nekonať – v súlade so svedomím. Sloboda konania je ale v liberálnej demokracii (akou snáď Slovensko ešte je) obmedzená výkonom práv iných. Práve tento princíp v zmluve chýba. Aj túto skutočnosť si všíma skupina právnych expertov EÚ, ktorý analyzovali návrh zmluvy z hľadiska medzinárodného práva.
Slovensko má z predchádzajúcich zmlúv záväzky voči OSN a EÚ, ktoré boli prijaté širším konsenzom krajín a o prístupe Slovenska do EÚ rozhodli občania v referende. Mali by sme teda v prvom rade rešpektovať už existujúce medzinárodné a širokým verejným konsenzom prijaté záväzky a brať ich do úvahy pri navrhovaní ďalších zmlúv. Predkladaný návrh je totiž v rozpore s mnohými z nich ako je Pakt OSN o občianskych a politických právach a Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie voči ženám.
Nikto nepochybuje o tom, že pre KDH je Vatikán dôležitejší ako EÚ. Dali to jasne najavo aj europoslanci pri zdržaní sa hlasovania za ústavu v procese jej ratifikácie v Európskom parlamente. Zvyšok Slovenska však považuje naše členstvo v EÚ za prioritu, nakoniec, pre strany vládnej koalície bolo hlavným mottom volebnej kampane. O pristúpení k EÚ a teda aj plnení jej požiadaviek sme sa rozhodovali v referende, o zmluve s Vatikánom nie. Zmluva s EÚ je už podpísaná, zmluva s Vatikánom o výhrade svedomia nie. Ide teda o politické rozhodnutie o prioritách Slovenska, či bude dodržiavať záväzky voči EÚ alebo dá prednosť Svätej stolici. Vôľa občanov, ktorú vyjadrili referendom o EÚ, by mala byť v demokratickej krajine pri tomto rozhodovaní najvyšším princípom.
Zmluva kontra ústava
Experti EÚ v posudku naznačujú, že zmluva odporuje aj ústave Slovenska. Výhradu svedomia si totiž bude môcť uplatňovať len ten, kto sa odvolá na vieroučné a mravoučné zásady vyhlásená Magistériom Katolíckej cirkvi.. Zmluva tým priznáva katolíkom vyšší štandard práv a zvýhodňuje ich voči ostatným občanom Slovenska, čo odporuje princípu rovnosti v dôstojnosti a právach. Naša ústava hovorí, že „nikoho nemožno z týchto dôvodov (náboženstvo) poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“ (Č.12). Údajne sa bude môcť odvolať na zmluvu každý. Ak by si však chcel uplatniť výhradu svedomia ateista, musí sa odvolávať na učenie katolíckej cirkvi, čo znamená porušenie jeho náboženskej slobody.
Zmluva o výhrade svedomia podrýva autoritu právneho štátu, diskriminuje občanov už svojou právnou formou a vytvára podmienky na obchádzanie antidiskriminačného zákona a iných právnych noriem, ktoré nie sú v súlade s vieroučnými a mravoučnými zásadami katolíckej cirkvi. Jedna z najvýraznejších oblastí dopadu zmluvy bude zhoršenie prístupu k tým službám reprodukčného zdravia, ktoré využívajú iba ženy a tým prispieva k rodovej diskriminácii. Porušenie princípu tolerancie a spravodlivosti voči tým, ktorí budú výkonom zmluvy poškodení, je zjavná, napriek tomu sa o nej vôbec nediskutuje.
Výhrade svedomia je zneužívaná už dnes
Je otázne, nakoľko je výhrada svedomia pri vykonávaní povolania opodstatnená. Na rozdiel od povinnej vojenskej služby, kde je výhrada svedomia zaistená ústavou, žiadne povolanie povinné nie je. Každý normálny človek sa rozhoduje v súlade so svojim svedomím už pri jeho výbere. Ak niekomu vadí antikoncepcia, umelé oplodnenie, interrupcie a sterilizácie, nech nejde robiť gynekológa. Ak má niekto zábrany hovoriť o sexuálnej výchove a pohlavných orgánoch, nech neučí etiku a biológiu. Ak učiteľ neverí Darwinovej evolučnej teórii, je množstvo iných predmetov, kde svojim ideologickým ponímaním sveta nebude obmedzovať právo detí na informácie v súlade so štandardom vedeckého poznania. A ak nechce hovoriť o inkvizícii, križiackych výpravách, Bartolomejskej noci či klerikálno-fašistickom Slovenskom štáte, nemal by resp. nesmie vyučovať dejepis.
Výhrada svedomia sa už v súčasnosti často využíva s odvolaním sa na Základnú zmluvu so Svätou stolicou. Predseda NR SR Hrušovský odmietol podpísať novelu tzv. interrupčného zákona kvôli výhrade svedomia. Stále viac nemocníc odmieta vykonávať interrupcie s tým, že sa na ňu odvolávajú. Pritom výhrada svedomia je právom jednotlivca a nie inštitúcie. V praxi je ale bežné konanie, keď je riaditeľ nemocnice alebo primár ako presvedčený katolík jednoducho výkon interrupcií v nemocnici zakáže. V tomto je najväčšie nebezpečentvo zneužívania zmluvy – v presadzovaní náboženského svetonázoru mocenskými cestami. V pracovno-právnom pomere môže byť výhrada svedomia zneužitá na diskrimináciu ľudí iného vierovyznania, rodu, rodinného stavu či sexuálnej orientácie. Darmo budeme mať zákony, keď sa právo stane nevykonateľným a nedostupným. Svedomím sa dá totiž zdôvodniť kadečo a medzinárodná zmluva, ktorá bude mať platnosť pred našimi zákonmi môže de facto znamenať kľučku na obídenie antidiskriminačného zákona, ktorý KDH tak leží v žalúdku. Môže riaditeľ školy odmietnuť zamestnať homosexuála, pretože je to proti jeho náboženskému presvedčeniu? Zrejme áno, nakoľko medzinárodná zmluva o výhrade svedomia bude stáť nad našou legislatívou a odvolanie na antidiskriminačný zákon nepomôže.
Potrebujeme zákon o výhrade svedomia
Zákon o regulácii pri uplatňovaní výhrady svedomia potrebujeme. Nie však kvôli tým, ktorí si ju uplatňujú, tí to budú robiť so zákonom či bez. Potrebujeme ho ako ochranu pre tých, ktorí sú takýmto konaním vo svojich právach obmedzovaní. Obmedzovať výučbu sexuálnej výchovy v čase AIDSu je nemorálnym hazardom na mladej generácii a deti a ich rodičia majú právo vedieť, že ich učiteľ neučí podľa osnov ale ideológie. Ženy majú na Slovensku legálne právo na interrupciu a štát musí výkon zákona zabezpečiť. Zaviazali sme sa nakoniec k tomu v rôznych zmluvách na úrovni OSN. Ak lekár zamlčí pri prenatálnej prehliadke, že plod je poškodený, lebo je proti jeho svedomiu takýto plod utratiť, ponesie za to zodpovednosť prípadne aj finačnú? Takéto prípady sa už dnes dejú v Poľsku, kde lekári odmietajú robiť prenatálne prehliadky alebo ich výsledky zamlčia.
Ženy nemajú inú možnosť ako získať antikoncepciu ako na lekársky predpis od gynekológa. Ak štát stanoví takúto povinnosť, musí jej vykonateľnosť aj zabezpečiť. Pacientky majú právo na recept rovnako ako majú právo vedieť, že daný lekár nepodáva informácie podľa najnovších medicínskych poznatkov ale podľa náboženského videnia. V podobnom prípade už rozhodoval ESĽP v prípade Pichon and Sajous v. France, kedy sa lekárnici odvolávali na výhradu svedomia a nechceli pacientkam predať antikoncepciu. Francúzky súd rozhodol v prospech žien a ESĽP odmietol odvolanie lekárnikov so zdôvodnením, že “pokiaľ je predaj antikoncepcie legálny a jeho predaj na lekársky predpis sa nedá uskutočniť inde ako v lekárni, podávateľ nemôže preferovať jeho náboženské vierovyznanie a zneužiť ho ako odôvodnenie odmietnuť predávať také produkty. Svoje náboženskú vieru môže manifestovať v mnohých iných formách mimo profesionálnej sféry”.
Brániť želaniu mať vlastné dieťa odmietnutím vykonať umelé oplodnenie zo strany gynekológa je skôr cynické ako morálne. Či ešte takýto lekár koná v súlade s Hippokratovou prísahou a slúži v prospech pacientky, ostáva na inú diskusiu. Asistovaná reprodukcia je to vlastne forma liečenia neplodnosti. Akým právom smie lekár odmietnuť liečiť? Že je to vôľa božia, aby daná žena deti nemala? Pôsobenie lekárov ako takých (aj tých, ktorí pred dvoma rokmi zachraňovali pápeža) sa dá vždy vyložiť ako pôsobenie proti vôli božej. Kde sú teda hranice výhrady svedomia, čo je ešte akceptovateľné čo už nie? Ak nebudú pravidlá hry jasne upravené v zákone, môže to spôsobiť chaos a podryť autoritu právneho štátu.
Zákon o výhrade svedomia je jediná prijateľná forma legislatívnej úpravy. To správne pochopili aj evanjelici, ktorí vo svojim vyhlásení deklarujú: ECAV “súčasne chce pomáhať a brániť práva všetkých, ktorí sa dostávajú do hraničných situácií kvôli rozporu medzi etikou veriaceho človeka a etikou, ktorá sa od nej odlišuje; usilovať sa o to, aby ochrana práv veriacich ľudí bola zakotvená v konkrétnych a jasne formulovaných zákonoch, ktoré budú záväzné pre všetkých občanov rovnako.” Martin Luther by bol hrdý.
Oľga Pietruchová
uverejnené na www.jetotak.sk