Na násilie zomrie ročne asi desať žien, hovorí expertka

O tom, prečo stále počúvame o násilí na ženách, keď predsa všetci násilie odmietame, sme sa zhovárali s ADRIANOU MESOCHORITISOVOU z Možnosti voľby.

Má zmysel pripomínať každý rok, že sa nemá páchať násilie na ženách?

„Má to zmysel. Keď sa na to pozrieme z pohľadu klientok, teda žien, ktoré sú vystavené násiliu, tak napriek všetkým kampaniam sa ukazuje, že ich život sa nemení. Ženy, ktoré zažili násilie, stále nedostávajú adekvátnu pomoc. Nemáme dostatok potrebných služieb, mnohé inštitúcie, ktoré by mali pomáhať, ich viktimizujú. Verejnosť navonok deklaruje, že je proti násiliu, ale ľudia v konkrétnom prípade nezasiahnu. A ako keby stále nerozumeli tejto problematike. Vidím to na našich tréningoch, ktoré vedieme v oblasti násilia páchaného na ženách. Vždy príde otázka: A predsa len, nemôže si za to ona sama? Aj keď budeme dlhé roky robiť scitlivovacie kampane, ešte stále to bude málo. Ale rozumiem, že ľudia už môžu byť kampaňami o ženách vystavených násiliu presýtení.“

 

 

Skúsme teda násilie páchané na žene definovať. Keď sa muž so ženou doma poháda a dá jej facku, je to násilie?

„Facka je násilie. Ženy zažívajú rôzne formy násilia. Ľudia si to stále mýlia s partnerskými problémami. Pre násilie sú charakteristické moc a kontrola. Človek, v tomto prípade muž, sa snaží ovládnuť ženu a diktuje jej: Budeš robiť to, čo ja chcem. Chce mať moc a kontrolu nad jej životom, nad jej myšlienkami, nad jej správaním. A to je odlišná situácia od toho, ako keď sa dvaja rovnocenní partneri alebo dve rovnocenné partnerky hádajú. A keď sa hádate, to je ešte fajn, lebo môžete argumentovať a viete, že vás za to ten druhý nenapadne. Myslím, že v každom vzťahu sa ľudia občas hádajú a vymieňajú si názory. Ženy, ktoré sú vystavené násiliu, musia voliť stratégie, aby násilie eskalovalo čo najmenej. A tu už nejde o dvoch rovnocenných ľudí v konflikte. To je ten obrovský rozdiel.“

Násilie páchané na žene sa teda deje v manželstve alebo medzi mužom a ženou v partnerskom vzťahu a je rodovo podmienené?

„Určite je rodovo podmienené.“

Od mužov sa očakáva, že budú silní

Muži to zvyknú obrátiť na žart a tvrdia, že poznajú len obete ženského násilia. Môžeme teda hovoriť o domácom násilí? Alebo sú obeťami len ženy?

„My používame pojem násilie páchané na ženách. Ženy zažívajú násilie v rámci svojich domovov či vzťahov, vtedy hovoríme o násilí páchanom na ženách v intímnych vzťahoch. Niekto tomu hovorí domáce násilie páchané na ženách, aby sme spresnili, že obeťou je žena. A ide o rodovo podmienené násilie, pretože násilie sa v tomto prípade pácha na žene práve preto, že je žena. Žena v tom zmysle, že má nižší status, menej moci v spoločnosti, či už symbolicky, alebo reálne. Pri domácom násilí môže byť naozaj obeťou ktokoľvek. No ukazuje sa, že pri domácom násilí sú z viac ako 90 percent obeťami ženy.“

Súvisí to aj s tým, že muž je fyzicky silnejší?

„Súvisí to s rôznymi vecami. Ale najmä s otázkou rodovej rovnosti, v širšom kontexte. Násilie môže páchať iba človek, ktorý má viac moci. Napríklad ľahšie ublížia rodičia deťom, lebo dieťa má menej možností a menej moci. Alebo ide o vzťah nadriadený verzus podriadený, nadriadený má viac moci na to, aby vám mohol ublížiť. Pri násilí dochádza k nerovnováhe moci, niekto je či už symbolicky, alebo reálne „vyššie“. A práve keď je vyššie a zneužije svoju pozíciu, môže ublížiť človeku, ktorý je „nižšie“. V našej spoločnosti už malé dieťa môže vidieť, že napríklad v politike máme väčšinou mužov. Dieťa sa podvedome naučí, že muži sú tí, ktorí rozhodujú o našich životoch. Alebo si vezmime stereotypy, ktoré sa deti učia odmalička: muži neplačú. Čo hovorí ten výrok? Hovorí o tom, že muži majú byť silní. Ženy majú byť jemné a citlivé. Prejudikuje, kto má byť silný a kto má byť citlivý. Ale to je nezmysel, pretože všetci sme niekedy citliví a niekedy silní. Alebo si zoberme platové rozdiely a politickú reprezentáciu. Ženy sú väčšinou v zle platených alebo neplatených zamestnaniach, pretože celá váha výchovy detí je ešte väčšinou na ženách. Ženskosť sa v našej spoločnosti ešte vždy hodnotí menej ako mužskosť. Spoločnosť poskytuje pre násilie živnú pôdu, keď podporuje takéto stereotypy a prispieva tak k nerovnováhe moci. Muži sú stále ešte vysmievaní, keď nie sú tí, ktorí si urobia doma poriadok. Našťastie, je tu aj veľa mužov, ktorí sa správajú inak, ale aj tí iba málokedy konfrontujú násilných mužov. Hovoríme o hegemoniálnej maskulinite, to je mužskosť postavená na pocite nadradenosti nad inými ľuďmi, na moci. A práve takíto muži páchajú násilie. Jednou z najvážnejších príčin násilia je práve to, že muži sú vychovávaní a spoločnosťou podporovaní k tomu, aby boli silní, aby neukázali slabosť. Kam to vedie? Nik nemôže byť celý čas silný a neukázať slabosť. Ale od mužov sa to vyžaduje. Mnohí muži to nezvládnu a kompenzujú si svoju slabosť na žene. Aby dokázali, že sú stále silní, tak ako sa to od nich očakáva.“

Dobre. Väčšina mužov si povie: Ja sa násilia nedopúšťam. Väčšina žien si zas povie: Ja by som si takého muža nevzala. Ako to, že ženy nevedia násilníka na začiatku vzťahu rozpoznať?

„Lebo sa to nedá rozpoznať. Pretože keby sa to dalo, žiadna žena by do takého vzťahu nešla.“

Muž sa zmení v priebehu vzťahu? Alebo je sklon k násiliu od začiatku v ňom?

„Vrátim sa k rodovým stereotypom a k tomu, ako je formovaná mužská identita. Inštitút pre verejné otázky robil výskum na tému: Čo očakáva táto spoločnosť od mužov a čo od žien. Od muža očakáva, že bude živiteľ rodiny, že bude silný. Od ženy sa očakáva, že bude poslušná, že bude vykonávať domáce práce. Ako keby sme mali žiť v dvoch odlišných svetoch. Ale my v nich nechceme žiť, aj naša reálna skúsenosť dokazuje, že to tak nie je. Pri násilí je podstatné práve to, že ho nikto nespochybňuje, lebo celospoločensky sa nespochybňuje tento koncept ženskosti a mužskosti. Chlapci majú veľmi málo vzorov nekonfliktného správania. Kedysi museli ísť muži na vojnu alebo sa bili v rovesníckych skupinách. Ako keby ich stále niečo predurčovalo, že musia byť takíto. Spoločnosť muža utvrdzuje, že má byť silný. A ženy sú zas inak rodovo socializované, v duchu hesla miluj, trp a odpúšťaj. Sme socializované do toho, aby sme sa usmievali, aby sme problémy zakrývali, aby sme boli obetavé. Násilie sa spravidla nezačína na prvom ani na druhom či treťom rande. Reprezentatívny výskum, ktorý robili Jarmila Filadelfiová, Barbora Holubová a Bernardína Bodnárová, ukázal, že začiatok násilia sa často viaže na situáciu, keď začnú partneri spolu bývať a pre pomerne veľa žien zažívajúcich násilie sa počiatky násilia spájajú s narodením dieťaťa. Násilie je preto také nebezpečné, lebo sa deje cez jazyk lásky. A cez jazyk lásky ženy najlepšie počúvajú. Partnerstvo je u nás vysoko cenená hodnota, každá si chce udržať lásku. Okolie vám často podsúva, že tá, ktorá nemá muža, je neschopná. Ľudia to, žiaľ, takto vnímajú.“

Teda žena je do muža zamilovaná a ani nepostrehne, kedy sa do vzťahu vkradne násilie?

„Začína sa to cez jazyk lásky. Napríklad muž povie: Ja ťa tak veľmi milujem, že nechcem, aby si teraz večer išla von, zostaň radšej so mnou. Čiže izolácia. Pre násilie je charakteristická izolácia. Ženy začínajú strácať svoje sociálne okolie. Prestanú chodiť von s priateľkami, prichádzajú o svoje koníčky, pomaly sa prispôsobujú vzťahu. Keby žabu hodili do vriacej vody, tak vyskočí. Keď ju dajú do studenej vody a pomaly ju varia, tak ju uvaria. Ženy sa dostávajú do násilného vzťahu veľmi postupne. Zo začiatku sa snažia všetko ospravedlňovať, pretože každá z nás chce mať princa na bielom koni – podľa mýtov, v ktorých žijeme. Zo začiatku to bagatelizujete: To je hlúposť, vydržím to. Veď on to robí len preto, že ma má rád. A to je nebezpečné. V našej spoločnosti ženy na vzťahu veľmi trvajú. Svoju hodnotu merajú tým, či majú muža a či si ho udržia. Dostávajú sa do pasce. Zneužívateľ sa začína dopúšťať násilia postupne. A násilie netrvá stále. Po ňom prichádza fáza medových týždňov, keď muž chodí s kvetmi a sľubuje, že sa to už nezopakuje. A žena tomu chce veriť. Až zrazu ste v násilnom vzťahu, zneužívateľ už možno zmanipuloval celé okolie a nemáte žiadne kamarátky. Mnoho klientok nemohlo chodiť do práce, boli ekonomicky závislé od zneužívateľa. Ale ani to nemusí byť. Stačí, že muž začne rozprávať v krčme: Bože, tá moja žena, to je ale krava, nikdy nie je doma upratané. A spoločnosť očakáva, že žena uprace, tak všetci pritakávajú: Ježišmária, ty máš ale zlú ženu, ktorá ani neuprace. Alebo kamaráti prídu na návštevu a nechcú byť pri tom, pomenujú problém ako manželskú hádku a nie ako násilie. Povedia si: Tak tam nebudeme viac chodiť. Zneužívateľ často zmanipuluje okolie tak, že žene skoro nikto neverí a ani sama nedôveruje tomu, že by jej niekto veril. Pretože stále prichádza tá obviňujúca otázka: A prečo neodídeš? Ako povedala Ann Jones: „To nie je ani otázka, nevolá po odpovedi. Vynáša súd“. Presne tak to je. Lebo táto otázka zároveň hovorí: Ja by som odišiel alebo odišla. Akoby sme žene povedali, že je nekompetentná a nevie, čo robí. Je hlúpa, keď žije v násilnom vzťahu.“

Čiže žena nevie odísť?

„Žene nič neuľahčuje odchod. Napriek tomu sa ženy opakovane pokúšajú odísť. No musia dostať pomoc a podporu. Fungujú tu rovnaké vzorce ako u ľudí, ktorých držíte vo väzení. Je to to isté ako pri rukojemníkoch. Zlomíte u človeka odpor. Výskumy ukázali, že násilie sa vyskytuje v dlhodobých vzťahoch. A keď dvadsaťpäť rokov počúvate – si krava, tučná, škaredá, sprostá, bezo mňa v živote nič nedokážeš – no tak tomu uveríte. Ešte keď vám to opakuje človek, s ktorým ste chceli prežiť svoj život. Násilníci spôsobia, že ženy si prestanú dôverovať. Často majú ekonomické problémy. Obrovským impulzom, prečo neodísť, sú deti. Nechcú „rozbiť“ rodinu. Alebo sa muž vyhráža: Ja ti deti nedám, budem ťa prenasledovať, zabijem ťa, ublížim tvojim rodičov, ublížim tvojim blízkym. Vyhrážanie sa je ďalším manipulačným momentom. Lebo nikdy nevieme, či to zneužívateľ urobí, alebo neurobí. Pre niekoho sa to môže zdať paradoxné, ale pre ženu je niekedy bezpečnejšie zostať v násilnom vzťahu. Vždy, keď ženy odchádzajú od zneužívateľa, je vysoká pravdepodobnosť, že dôjde k zabitiu. Pri odchode treba vždy myslieť v prvom rade na bezpečnosť ženy.“

Ľudia násilie spochybňujú

Je násilie len bitka?

„Nielen. Ženy zažívajú aj psychické a ekonomické násilie. Vyhrážky, nadávky, ponižovanie. To všetko spadá pod násilie páchané na ženách. Žena zrazu nemá prístup k spoločným financiám. Nasleduje podrobná kontrolu jej účtu, čo kedy presne nakúpila. Alebo zažíva sexualizované násilie, vynucovanie si sexuálneho styku. Násilie má rôzne formy a často sa prelínajú.“

Nie je psychické násilie rafinovanejšie? Modrinu pod okom si okolie všimne, ale o sácaní, urážkach a vulgarizmoch, ktoré si žena vypočuje na svoju adresu, sa nikto nedozvie. Nie je pre ňu trápne o tom niekomu hovoriť?

„Každý, kto by si prežil desaťročný vzťah, v ktorom by ho niekto ponižoval, urážal, zhadzoval, nadával mu a neustále si niečo vynucoval, by sa správal rovnako. Niekedy zneužívateľ ani nemusí použiť fyzické násilie, stačí, že bude ženu držať v strachu. Vie, že žena bude robiť to, čo on chce, lebo ju už tak zlomil a vyčerpal jej psychické sily. Každý z nás, a na tom trvám, kto by žil v násilnom vzťahu, by sa správal približne rovnako. Preto musí prísť nejaká pomoc. Ženu je dôležité posilniť, zvýšiť jej sebadôveru, zmenšiť mieru bezmocnosti. Všetko, čo je zdeformované násilím.“

Čo sa musí stať, aby žena precitla?

„Ľudia majú skreslenú predstavu o ženách, ktoré sú vystavené násiliu. Väčšinou si povedia: Je to chudera, lebo neodišla, úplná troska. My, naopak, vieme, že to sú najsilnejšie ženy na svete, aké sme spoznali. Žijú v násilnom vzťahu a zároveň ochraňujú deti. Sú pre nás hrdinkami. Mnohé popritom chodia do práce, skrývajú to, čo sa deje, aby rodina nemala hanbu. Navonok normálne fungujú, chodia do práce, nakupujú, varia, upratujú. A zároveň ešte vôbec žijú. To je pre mňa neuveriteľné, byť pod takouto psychickou záťažou a ešte pred celým svetom normálne fungovať. To si vyžaduje obrovskú silu. Tie ženy nie sú pasívne, veľakrát sa pokúšajú svoju situáciu riešiť. Robia stratégie na ochranu seba a detí. Často aj svoju situáciu riešia, vyhľadajú pomoc, a tu je podľa mňa celý problém. Ide o to, ako sú u nás nastavené služby. Žena často zažije ďalší úder pod pás od inštitúcií. Povedia jej: Viete čo, toto je rodinný problém, choďte domov a vyriešte si to. Alebo namiesto toho, aby brali na zodpovednosť násilníka, to urobia presne naopak a berú na zodpovednosť ju. Často padajú ubližujúce otázky: Chránite dobre svoje dieťa? A čo robíte? Mnoho žien sa toho bojí.“

Nie je trochu násilia v každom vzťahu? Nepovie si teraz 90 percent žien, že ich muž je tyran, ktorý chce mať na stole každý deň teplú večeru, vypytuje sa, na čo minula výplatu, dožaduje sa pohlavného styku, keď ona nemá chuť a keď sa minule pohádali, vylepil jej dokonca facku?

„Nerozumiem tomu, čo je to trochu násilia. Partnerstvo má byť založené na niečom inom. Ak žijeme v partnerskom vzťahu, tak si určite partner alebo partnerka nemusí nič vynucovať a končiť hádky fackou. Budeme sa rešpektovať, podporovať sa, deliť sa o starostlivosť o domácnosť či deti, pomáhať si a robiť spoločné rozhodnutia. Mnoho ľudí sa rozchádza, stáva sa, že si ľudia prestanú rozumieť. Ale iné je, keď už niekto ponižuje moju dôstojnosť a narušuje moje hranice. Ak ma niekto nie je schopný rešpektovať ako integrovanú bytosť a zastrašuje ma – vtedy nastáva problém. Každá forma násilia je závažná. Ročne zomiera na násilie v priemere minimálne desať žien.“

Existuje o tom seriózna štatistika? Lebo práve kampaň, podľa ktorej je týraná každá piata žena, sa snažili niektorí spochybniť. Vraj je to štatisticky vylúčené.

„Ľudia podvedome odmietajú, že je toľko násilia. Ale bol to reprezentatívny výskum, robili ho najlepšie sociologičky, ktoré na Slovensku v tejto oblasti máme. Údaje za Slovensko hovoria jasnou rečou. Vždy sa stretávame so spochybňovaním násilia. Ale ak na to človek získa citlivosť, stretáva sa s tým stále.“

Čiže zažili ste už situáciu, keď niekto páchal násilie na žene?

„Veľakrát.“

Aj ste zasiahli?

„Vždy zasiahnem.“

Dohovárate žene alebo spacifikujete násilníka?

„Ja nemám čo dohovárať žene, ona nič neurobila. To zneužívateľ spáchal trestný čin. Ak to situácia dovolí, ponúknem jej možnosť porozprávať sa niekde v bezpečí a poskytnem jej číslo na krízovú linku či poradenské centrum, kde sú expertky, ktoré jej poskytnú profesionálnu pomoc. Žena vždy najlepšie vie, aká stratégia je pre ňu v tej chvíli bezpečná. Pretože bezpečie je to, čo by sme mali mať prvé na mysli. Nedávať všemožné rady, ale rešpektovať jej potreby. Veľmi citlivo volím slová. Ženy mi často nedôverujú, lebo mi nemajú prečo dôverovať, nemajú nikomu prečo dôverovať. Keď žena vyhľadá pomoc, často sa stane, že dostane ako keby odborné potvrdenie svojej viny, keďže pomáhajúce profesie tu nie sú vytrénované, v inštitúciách nevedia, ako majú reagovať. Keby spoločnosť bola citlivá, nereagovala by takto, nespochybňovala by násilie. Niekto povie, že téma násilia páchaného na ženách sú „feministické táraniny“. Lenže tie „táraniny“ sú na niečom založené. Na tom, že konečne niekto dal hlas ženám, ktoré zažili a zažívajú násilie a hovorí nahlas o ich skúsenostiach.“

Nie je to len súkromná vec

Keď sa ženy zbavia násilia, sú schopné ísť do nového vzťahu?

„Najdôležitejšie je dostať ženu do bezpečia, mimo násilia. Ženy, ktoré žili v násilných vzťahoch, majú často posttraumatickú stresovú poruchu a ich vzťahy s ľuďmi sú narušené. Bola hlboko narušená nielen ich dôvera v partnera, ale dôvera v spoločnosť, pretože spoločnosť sa možno dvadsať rokov prizerala tomu, v čom žena žila. Keď sa žena dostane z násilného vzťahu, treba s ňou pracovať na tom, aby obnovila vieru vo vlastné sily. Nastáva ešte dlhodobá robota. Ľudia si myslia, že veľkú psychoterapeutickú prácu treba urobiť počas násilného vzťahu. Nie, lebo vtedy môžeme narušiť obranné hranice ženy. Psychoterapeutická práca nastáva, až keď je človek v bezpečí a môže ísť von so všetkými emóciami, ktoré má. Niekto múdry povedal, že tak dlho, ako v tom človek žil, mu bude trvať, kým si rany vylíže.“

Z každého vzťahu je ťažké odísť, rozvod býva zložitý. V prípade násilného vzťahu je to ťažšie?

„Keď dvaja ľudia od seba odchádzajú, aj keď nie sú v násilnom vzťahu, je to dlho bolestivé. Ak ste zažili násilie, je to o to horšie. Zneužívateľ väčšinou manipuluje deti, prenasleduje ženu ďalej. Niekedy sa to ani rozvodom neskončí.“

Ľudia si väčšinou predstavujú násilníka ako jednoduchého muža, alkoholika. Nevedia si predstaviť, že žena takého muža miluje. Akí bývajú násilníci?

„Rôzni. Sú to muži z rôzneho prostredia, môžu byť vysokoškolsky vzdelaní, z dediny alebo mesta. Trochu zvýšený výskyt je u mužov so základným vzdelaním. Ľudia si často myslia, že alkohol je príčinou násilia páchaného na ženách. No nie je to tak – alkohol môže mať spúšťajúci efekt a zjavne spôsobuje, že pod jeho vplyvom dochádza k ťažším ublíženiam. Ale ani mnohí vyliečení alkoholici neprestali s násilím. Naopak, mnoho mužov, ktorí páchajú násilie, nie sú alkoholici. To je ďalší rozšírený mýtus.“

Môže byť násilník na pohľad sympatický intelektuál?

„Intelektuál, šarmantný, okúzľujúci. Často hrá hru so svojím okolím, takže žene nikto neuverí. Povedia si: Veď on tak perfektne vyzerá, je vtipný, super. Ľudia majú predsudky aj o zneužívateľoch. Nikto to nemá napísané na čele.“

Istanbulský dohovor hovorí o tom, ako ženám, ktoré zažívajú alebo zažili násilie, pomáhať. Prečo ho naša vláda neratifikovala?

„Som šťastná, že Istanbulský dohovor Rady Európy máme k dispozícii. Je skvelý v tom, že dáva komplexnú odpoveď na to, ako riešiť násilie páchané na ženách. Pokrýva všetky oblasti – ochranu žien, prevenciu, stíhanie zneužívateľov. Všetky dotknuté profesie musia spolupracovať na tom, aby riešili násilie páchané na ženách. Minulý september sme začali projekt na podporu Istanbulského dohovoru. Je dotovaný z finančných mechanizmov EHP, správcom je Nadácia otvorenej spoločnosti. Na sociálnych sieťach sme spustili stránku Istanbulský dohovor, začíname s kampaňou, robíme analýzy a vzdelávacie tréningy v oblasti násilia. Usilujeme sa na túto tému rokovať s ministerstvami. Robíme všetko preto, aby naša krajina Istanbulský dohovor čo najskôr ratifikovala.“

Prečo sa teda vláda k nemu stavia rezervovane?

„Vláda sa stále tvári, že ho chceme. Hrdo sme ho podpísali ako jedna z prvých krajín v deň, keď bol otvorený na podpis, teda 11. mája 2011. Dokonca oficiálne sme na pôde OSN niekoľkokrát deklarovali, že ho budeme ratifikovať. Máme prijaté uznesenie vlády, že ho ratifikujeme. Ale na nátlak konzervatívnych kresťanských organizácií, ktoré sú aj proti Lanzarotskému dohovoru na ochranu detí, k ratifikácii nedošlo. Zdôvodňujú to hlavne tým, že Istanbulský dohovor veľmi postuluje ako prevenciu práve rovnosť medzi mužmi a ženami a rodovú rovnosť. Jasne hovorí, že pokiaľ nebudeme riešiť rovnosť medzi mužmi a ženami, nevyriešime násilie. Bombardovali preto ministerstvo spravodlivosti a výsledok je, že ratifikácia sa posunula na rok 2016. Vláda oficiálne argumentuje tým, že najprv treba pripraviť legislatívu.“

Konzervatívne sily majú v spoločnosti také silné slovo?

„Aj ja by som bola silná, keby som mala za sebou Konferenciu biskupov Slovenska a keby som zneužívala rôzne informačné kanály na šírenie dezinformácií.“

Sme alebo nie sme konzervatívna spoločnosť?

„Posledný výskum Sociologického ústavu SAV ukázal, že väčšia časť ľudí na Slovensku je nespokojná s tým, ako je upravený vzťah cirkví a štátu. Viac ako 30 percent je podľa jeho výsledkov za úplnú odluku cirkví od štátu. Ďalšia štvrtina chce, aby štát podporoval cirkvi iba v niektorých oblastiach. Iba menšia časť verejnosti je za zachovanie súčasného modelu. Aj podľa sociológa Miroslava Tížika výskum ukázal, že verejnosť vníma otázky vzťahu cirkvi a štátu inak ako naša cirkevná a politická reprezentácia. Tiež si myslím, že nie sme až takí konzervatívni. Podľa mňa ide skôr o strach urobiť zásadné rozhodnutie, ktoré Smer ako sociálna demokracia mal už dávno urobiť.“

Bežný občan ani nevie, že existuje Istanbulský dohovor. Kresťanské organizácie to majú naštudované?

„Šíri sa tu idea strachu, všetko dali do jedného balíka. Broja proti všetkému, čo vnímajú ako ohrozenie. Perfektne pôsobia na ľudí cez sociálne siete. A Smer v poslednom čase robí veľmi opatrnú politiku, dôkazom čoho je blížiace sa referendum o rodine. Vládnuca strana neobhajuje témy, ktoré sú vonku ťahačom sociálnej demokracie. Ale nechcú si to ani úplne rozhádzať s liberálnejšie zmýšľajúcimi voličkami a voličmi. Chcú byť zadobre so všetkými, čo je hlúposť. To sa nedá.“

Nezaostávame v boji proti násiliu na ženách preto, že naša spoločnosť je skrátka vo všetkom pozadu?

„Iné krajiny majú vypracované témy rodovo citlivej výchovy, od materskej škôlky až po vysokú školu. U nás to neexistuje. Ľudskoprávna výchova u nás nefunguje. Kde máme systematickú výchovu k ľudským právam? A násilie páchané na ženách je ľudskoprávna téma. Čiže u nás chýba všetko.“

Násilie sa deje za zatvorenými dverami domácností, v súkromí. Prečo sa máme starať o to, čo sa deje za dverami cudzieho bytu?

„Lebo za dverami toho bytu sa deje trestný čin.“

Teda nie je to súkromná vec tých dvoch? Muža a ženy?

„Určite nie. Je to vec nás všetkých. Ja stále ľuďom hovorím: Vám neprekáža, že vedľa vás sa pácha trestný čin? Necháte to tak? Je našou povinnosťou zasahovať v týchto prípadoch. Keď počujete, že ide o násilie, zavolajte políciu alebo zavolajte na krízovú linku pre ženy vystavené násiliu, aby ste sa poradili čo máte robiť.“

Čiže nie je to len naše právo, ale aj naša povinnosť, starať sa o to, čo sa deje v súkromí iného?

„Som presvedčená, že áno.“

Celý čánok  na tomto odkaze

 

Lajkujte a zdieľajte:)