Prečítajte si to konečne, nech vieme, o čom sa bavíme

✍ Píše Adriana Mesochoritisová. Autorka je politologička a ľudskoprávna aktivistka z Možnosti voľby.
 Čo je zlé na tom, že podľa Istanbulského dohovoru máme vybudovať sieť kvalitných služieb pre ženy a ďalšie obete násilia? A zlepšiť legislatívu? A dôsledne stíhať zneužívateľov?
Kedysi som písavala komentáre o tom, že sme príkladná krajina v prijímaní ľudskoprávnych dokumentov. Horšie, a o to pokryteckejšie to už bolo (je) s ich implementáciou.
Ale aspoň sme vyzerali dobre v tom ďalekom zahraničí a v tej zlej Európe, ktorá nám stále niečo diktuje. To nič, že sme jej súčasťou. Ani, že sme spolutvorcami ľudskoprávnych dokumentov, na ktoré dnes hľadíme, akoby nám spadli z neba.
Škoda, že nespadli. Keby tak bolo, s posvätnou úctou by sme dnes nemuseli už piaty rok žiadať ratifikáciu Istanbulského dohovoru.
Keby bolo keby, naša vláda a časť parlamentu by si už vôbec nelámala hlavu (niežeby si teraz veľmi áno), ako vysvetliť, že sa rozhodujú v rozpore s ústavným princípom. Princípom hovoriacim, že sme štát demokratický, neviažuci sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.

Vraj vôľa ľudu

Dnes je situácia odlišná. Pokrytectvo sa už nik nesnaží príliš skrývať, hrá sa s otvorenými kartami. Mnohí z tých, čo nám ukazujú smer, ale aj tí, čo tak lačnejú po tom, aby sme sa ako jeden muž (sic!) hrdo búchali do našich slovenských pŕs, majú totiž jasno, ako a kam viesť tento národ a ako chrániť jeho konzervatívne tradície.

A keďže berú vážne to, že sú volenými zástupcami, budú sa vraj riadiť vôľou ľudu. A kto je v našej krajine ľud?   

Ľud je dnes každopádne veľmi populárny termín. Pre ľud politici (političky nie!) pracujú od svitu do mrku, načúvajú jeho hlasu (volajú to participatívnosť), jednoducho plnia jeho želania.

Ešteže TEN jednoliaty ľud máme. Ľud s jedným názorom, jedným vierovyznaním, jedným videním sveta. Bez neho by sa ťažko zdôvodňovalo, prečo nie je dodnes prijatý Istanbulský dohovor. Dohovor, ktorý prináša nádej pre ženy vystavené násiliu, ich deti, ako aj ďalšie obete domáceho násilia.

 Dohovor, ktorý obsahuje veľmi konkrétny návod na to, ako je možné ukončiť násilie. A tiež na to, ako to urobiť v spolupráci s ostatnými krajinami. Lebo v tej ďalekej Európe si myslia, že čím viac hláv, tým viac rozumu.

Prečítajte si to konečne

Mám takú trúfalú požiadavku. Nepatrím síce podľa súčasných definícií k „ľudu“ tak, ako k nemu nepatria ďalšie a ďalší, ktorí sa si myslia, že právo na život bez násilia je ľudským právom a že rovnosť žien a mužov nie je nástrojom na rozvrat rodiny či diablovým dielom.A napriek tomu alebo vlastne práve preto, že mnohí a mnohé z nás sú veriaci, nestotožňujeme sa s cirkevným diktovaním toho, ako majú ľudia v tejto krajine žiť, čomu majú veriť a ako sa majú správať. Napriek tomu tvrdohlavo chcem, aby si konečne tí, ktorí riadia tento bohumilý národ, prečítali Istanbulský dohovor.

Myslím jeho text, nie jeho klamlivé interpretácie od „ľudu“. A potom by sme mohli konečne viesť participatívny dialóg. A dostávať odpovede na množstvo nevyjasnených otázok.

Napríklad: Čo je zlé na tom, že podľa Istanbulského dohovoru máme vybudovať sieť kvalitných služieb pre ženy a ďalšie obete násilia? A zlepšiť legislatívu? A dôsledne stíhať zneužívateľov? A vzdelávať všetky pomáhajúce profesie, aby vedeli, ako efektívne pomôcť?

A realizovať výskumy, aby sme dokázali nastaviť vhodné opatrenia? A nenechať ženy zažívajúce násilie a ich deti bez pomoci a podpory? A nezatvárať oči pre ich vraždami a ublíženiami na zdraví?

A radiť sa s ostanými krajinami, ako násilie ukončiť? A presadzovať rovnosť žien a mužov a tým pomáhať budovať partnerské vzťahy namiesto mocenských, kde muž rozhoduje o živote ženy a detí?

A nevychovávať z chlapcov stereotypných násilníkov, ktorí síce nikdy neplačú, ale kvôli ktorým potom neskôr plačú ženy a deti?

Miluj, trp a odpúšťaj

Istanbulský dohovor sme podpísali ako jedna z prvých krajín v roku 2011. Ani päť rokov po podpise, a to napriek opakovaným sľubom, sme ho neratifikovali.

Nie preto, že pripravujeme na jeho prijatie vhodnú legislatívu, ako sa to snažíme zahmlievať v zahraničí. Preto, lebo „ľud“ tak rozhodol. Lebo sa skrývame za participatívnosť tohto a iba tohto ľudu a zohľadňujeme iba a len JEHO požiadavky.

To že tieto požiadavky sú v rozpore s už prijatými ľudskoprávnymi dohovormi a ústavnými zárukami ostatného ľudu asi nikoho netrápi. Veď ide okrem iného iba o ženy. Tie predsa majú milovať, trpieť, odpúšťať. A zomierať!

Celý článok bol uverejnený aj v SME. Nájdeš ho na tomto odkaze.

Zaujala ťa téma? Sleduj nás aj online  Facebook a Twitter 

 

Lajkujte a zdieľajte:)