Ale oni majú svoje vlastné pravidlá

Alicja Tisjąc

Keď som vo februári 2000 po tretíkrát otehotnela, zostala som v šoku. Od detstva trpím vážnym postihnutím zraku a degeneratívnou poruchou sietnice. Môj celkový zdravotný stav nie je dobrý – som anemická, mám nízky krvný tlak (90/30), trpím neobjasnen‎ými neurologickými poruchami a odpadávam. Necítila som sa byť dosť silná na to, aby som porodila. A ani som to nechcela. 

V tomto postoji ma ešte viac utvrdzovalo pomyslenie na otrasné podmienky, v akých žila moja štvorčlenná rodina. Máme jednoizbový byt bez centrálneho kúrenia a obaja s manželom sme bez práce. Keď som sa však rozhodla využiť svoje zákonné právo na interrupciu zo zdravotných dôvodov, moji oční lekári mi odmietli vystaviť potrebné potvrdenie. Obaja to odôvodňovali t‎ým, že sa nedá s istotou povedať, že by som v dôsledku tehotenstva oslepla. Dosť odvahy mala nakoniec moja všeobecná lekárka, ktorá poukázala aj na ďalšie riziká, ktoré mi hrozili v súvislosti s tým, že by išlo o môj tretí cisársky rez. Potvrdenie mi na základe toho vystavila. Keď som ale prišla na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie, doktor D. jednoducho opečiatkoval zadnú stranu potvrdenia a napísal tam poznámku, že pre pokračovanie v tehotenstve neexistujú prekážky. Bez toho, aby ma vyšetril alebo sa poradil s inými lekármi a lekárkami. Potvrdenie tak znehodnotil a už som ho viac nemohla použiť. Vlastne ma tým prinútil porodiť.

Môj zdravotný stav sa odvtedy zhoršoval. Všimla som si, že vidím oveľa horšie na pravé oko, na ľavé som videla zle už desať rokov. Približne dva mesiace po pôrode som musela ísť kvôli tomu na pohotovosť. Lekár, ktorý ma prijal, na mňa skríkol: „Kto vám povolil tehotenstvo?” Ironické je, že to bola presne tá istá nemocnica, v ktorej mi predtým odopreli právo na interrupciu. Počas vyšetrenia mi diagnostikoval resorpčné krvácanie v pravom oku a degeneráciu sietnice v ľavom.

S okuliarmi teraz vidím na meter a pol. Pred pôrodom bol môj stav klasifikovaný ako postihnutie druhého stupňa a v sprievodnej dokumentácii sa písalo, že síce kvôli postihnutiu nemôžem pracovať, nepotrebujem opateru inej osoby. Po pôrode som bola preklasifikovaná na osobu s postihnutím prvého – teda najťažšieho stupňa a podľa dokumentácie som „pri plnení spoločenských rolí a v každodennom živote odkázaná na neustálu asistenciu a opateru inej osoby.“⇓⇓⇓

Z prístupu lekárov som rozčarovaná. Oftalmológovia moje problémy s očami zľahčovali a gynekológ D. mi zabránil v prístupe k interrupcii napriek tomu, že som na ňu mala nárok ešte aj v kontexte poľského nehumánneho protiinterrupčného zákona. Pretože som vážne trpela dôsledkami jeho rozhodnutia, v apríli 2001 som podala na doktora D. sťažnosť na prokuratúre. Prokurátor mi dal však veľmi jasne najavo, že nemám šancu uspieť.

Vyšetrovanie bolo naozaj v decembri 2001 prerušené. Ešte predtým sa prokuratúra rozhodla požiadať o konzultáciu ďalších odborníkov a poslali ma na vyšetrenie zraku do Lekárskej akadémie v Bielostoku. Traja oslovení odborníci do posudku napísali, že „zhoršenie zraku […] nastalo v súvislosti s progresívnym charakterom postihnutia a nesúvisí s tehotenstvom a pôrodom.” Minimálne dvaja z nich dospeli k takýmto záverom bez toho, aby ma vôbec videli. Vyšetroval ma len jeden lekár a nie som si istá, či vypracovával aj posudok. Na konci vyšetrenia totiž povedal niečo v zmysle: „Ja som vás síce vyšetril, ale čo povedia odborníci…” Celé vyšetrenie trvalo 10 minút a nepoužil pri ňom žiadne medicínske vybavenie.

Vôbec nedokážem pochopiť, že prokurátor nevypočul lekára D., ktorý znehodnotil doklad povoľujúci interrupciu. Iných lekárov pritom na výsluch predvolal. 

Po ukončení vyšetrovania prokurátor vyhlásil: „No, kto mal pravdu?“ Mala som pocit, že mi naznačuje, aké zbytočné je sťažovať sa na lekárov. Napriek tomu som sťažnosť podala aj na krajskú prokuratúru, no ani tá môj prípad neklasifikovala ako zlyhanie lekára a záležitosť posunula okresnému súdu. Podľa okresného súdu rovnako nedošlo na strane lekára k pochybeniu.

K‎ým sa prokuratúra zaoberala mojím prípadom, podala som sťažnosť aj na Okresnej lekárskej komore a neskôr na Národnej lekárskej komore. O vývoji môjho prípadu ma nikdy nikto neinformoval. Ak som chcela informácie, musela som zakaždým na komoru telefonovať. Zistila som tiež, že doktor D. mal nariadené poskytnúť moju zdravotnú kartu, no neurobil tak preto, že moja karta jednoducho neexistovala! 

Po dlhom čakaní na odpoveď som sa rozhodla obrátiť na ochrancu práv. Chcela som vedieť, prečo ma doktor D. oslovoval krstným menom. Ombudsman mi vysvetlil, že si pravdepodobne myslel, že som veľmi mladá a dodal, že na západe je to bežné. Upozornila som aj na to, že v moje prítomnosti pošepkala nejaká iná lekárka doktorovi D. čosi do ucha a on potom moje potvrdenie opečiatkoval a zamietol mi interrupciu. Ochranca práv mi sľúbil, že sa ho na to opýta, ale povedal mi, aby som sa tým netrápila, lebo pravdepodobne sa nerozprávali o mojom prípade. Keď som opúšťala jeho kanceláriu, ešte mi povedal: „Viete, to tehotenstvo mali ukončiť, ale oni majú svoje vlastné zákony.”

Bola som odhodlaná bojovať na poľských súdoch za spravodlivosť, dokázať, že lekári pochybili a že moje práva boli porušené. Po celý ten čas som sa však necítila ako obeť, skôr som mala pocit, že ja som tá obžalovaná. Nedokážem sa zmieriť s t‎ým, ako so mnou lekári zaobchádzali.

Keďže som vyčerpala všetky možnosti, ktoré mi ponúkal poľský právny systém, rozhodla som sa podať žalobu na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Dúfam, že Európsky súd rozhodne, že poľský systém je nespravodlivý.

V súčasnosti už teda nie som klasifikovaná ako osoba so zdravotným postihnutím druhého stupňa. Mám prvý – najťažší stupeň postihnutia a toto postihnutie je trvalé. Na to, aby som dokázala existovať, potrebujem sústavnú pomoc inej osoby. Päť rokov bojov s rôznymi ťažkosťami a zdravotnými problémami vyústilo navyše do úzkostnej poruchy, ktorá sa prejavuje vážnymi problémami s dýchaním. Beriem preto obrovské množstvo liekov na upokojenie. Môj zdravotný stav sa prednedávnom ešte viac zhoršil a aktuálne potrebujem aj psychiatrickú starostlivosť.

Čo sa týka životných podmienok našej rodiny, sme vo veľmi ťažkej situácii. Nevládzeme platiť nájom a niekedy nedokážeme ani len nakŕmiť deti. Prežívame len z prídavkov na deti a z invalidného dôchodku. Náš byť má 30 metrov štvorcových a nezmestí sa doň ani postieľka pre našu najmladšiu dcéru. 

Jediné, čo nám ostáva, je dúfať, že jedného dňa sa náš život zlepší. 


 Nebudeme Ticho spolu s organizáciou ASPEKT, Možnosť voľby  a iniciatívou Povstanie pokračuje.

 

Lajkujte a zdieľajte:)