Návrh poslanca Čepčeka je jeden z najrepresívnejších aké doposiaľ boli predložené v NR SR. Ide o ekvivalent úplného zákazu interrupcií, nakoľko navrhované obmedzenia by znemožnili prístup k včasnej a bezpečnej interrupcii.

V praxi by návrh priniesol takmer úplný zákaz interrupcií s výnimkou “ak nie je možné inak zachrániť život ženy“ alebo „inak zabrániť trvalému a vážnemu poškodeniu zdravia ženy“ alebo „ak bolo plodu jednoznačne diagnostikované ťažké poškodenie či v prípade, že tehotenstvo je výsledkom trestného činu, čiže hlavne znásilnenia alebo incestu. Aj tieto výnimky však j podmieňuje ďalšími obmedzeniami, ktorými chce prinútiť ženy pokračovať v neželanom tehotenstve. Bez ohľadu na to, že nimi môže vážne ohroziť zdravie a životy žien. Návrh napríklad vyžaduje dve lekárske správy, ktoré potvrdia, že život, či zdravie ženy nie je možné zachrániť iným spôsobom, čo v praxi bude viesť k zdržaniu zákroku zachraňujúceho život a zdravie pacientky. To môže mať za následok tragické prípady, aké poznáme z Poľska a iných krajín, kde podobné podmienky viedli k úmrtiam žien. Poslanec Čepček v zásade chce, aby Slovensko nastúpilo na cestu Poľska, ktorého reštriktívna právna úprava interrupcií necháva ženy zomierať. A ktorá zastrašuje lekárov a lekárky a odrádza ich od poskytnutia pomoci ženám.⇓

Aj obmedzenia, ktoré poslanec Čepček zavádza v prípadoch znásilnenia nemajú obdobu. Podmieňovať vykonanie interrupcie po znásilnení potvrdením od prokurátora, ktorý si navyše môže uplatniť tzv. “výhradu vo svedomí” a odmietnuť tak vykonať svoju prácu, by znemožnilo prístup k včasnej interrupcii pre preživšie sexuálneho násilia. Podmienka by navyše úplne vylučovala z prístupu k interrupcii tie preživšie, ktoré sa rozhodnú sexuálne násilia z akéhokoľvek dôvodu nenahlásiť, čo je podľa odhadov väčšina preživších. Návrh tiež predlžuje povinnosť čakať na interrupciu zo súčasných 48 hodín na 96 a rozširuje túto dobu aj na zdravotné dôvody, ako aj na prípady znásilnenia či vážneho poškodenia plodu. Tým nielenže závažne ohrozí zdravie a životy žien, ale bude predlžovať už aj tak nesmierne zaťažujúcu situáciu, v ktorej sa ženy ocitli.

Vážnym zásahom do dostupnosti interrupcií by bolo aj navrhované obmedzenie zariadení, ktoré môžu poskytovať umelé prerušenie tehotenstva výlučne na zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti. Zákrok by tak bol dostupný len v nemocniciach, čo by vytvorilo obrovskú záťaž pre poddimenzovaný systém zdravotníctva a mnohým ženám by to znemožnilo podstúpiť interrupciu v zákonom stanovenej lehote.

Poslanec Čepček sa návrhom tzv. “zákazu propagácie interrupcií” snaží obmedziť aj prístup k odborným a nezaujatým informáciám o umelom prerušení tehotenstva a interrupčnej starostlivosti, a tým aj k obmedzeniu slobodného rozhodovania. V praxi tento návrh môže znamenať d zákaz akéhokoľvek verejného poskytovania informácií o interrupciách. Ľudia vyhľadávajúci informácie o zdravotníckych zariadeniach, ktoré vykonávajú interrupciu, by sa k nim mohli dostať len cez oficiálne podanú žiadosť Ministerstvu zdravotníctva.

Návrh zavádza aj povinné šírenie dezinformácií a núti lekárky a lekárov podávať pacientkám informácie, ktoré sú v rozpore s vedeckými poznatkami. Zdravotnícki pracovníci/čky by tak museli šíriť neobjektívne a nepravdivé informácie napríklad, že interrupcia má negatívne dôsledky. Zákaz (bližšie nedefinovaného) nabádania na umelé prerušenie tehotenstva, ktoré poslanec Čepček navrhuje, môže kriminalizovať lekárov a lekárky a vytvárať tlak na objektivitu ich odborného poradenstva. Môžu napríklad váhať označiť interrupčný zákrok za bezpečný, čo je plne v súlade s odbornými štandardmi a ohroziť tak kvalitu zdravotnej starostlivosti a zdravie tehotnej osoby.

Zámer oslabiť práva žien dokladá aj snaha zaviesť do právneho poriadku z právneho a medicínskeho hľadiska terminologicky nesprávny pojem „nenarodené dieťa“. Zavedenie týchto pojmov nemá nič spoločné s ochranou žien, ale so snahou obmedziť ich práva. Zakotvenie pojmu „nenarodené dieťa“ by mohlo viesť k požiadavkám na rovnakú, príp. širšiu ochranu plodu, než aká sa poskytuje tehotným ženám, čo by bolo v rozpore s Ústavou SR, ako aj s medzinárodnými ľudskoprávnymi zmluvami, ktorými je SR viazaná. Návrh poslanca Čepčeka zavádza spornú terminológiu, ktorou pretláča náboženskú ideológiu do legislatívy týkajúcej sa zdravotnej starostlivosti, ako napríklad označovanie žien, ktoré vyhľadávajú interrupciu, termínom “matka”. To je v rozpore s CEDAW dohovorom a prehlbuje to stigmu žien, ktoré sa nechcú alebo nemôžu stať matkami. Poslanec Čepček tiež v dôvodovej správe uvádza dezinformácie, keď tvrdí, že jeho návrh a argumentácia za ním je v súlade s verejnou mienkou.

Interrupcia je súčasťou základnej zdravotnej starostlivosti o reprodukčné a sexuálne zdravie ľudí. Štandardy Svetovej zdravotníckej organizácie, ktoré vychádzajú z najnovšieho vedeckého poznania a odborného konsenzu, jasne udávajú, že interrupcia musí byť prístupná, dostupná a legálna. Rovnaké stanovisko majú aj ďalšie lekárske autority (FIGO, FIAPAC) a všetky ľudskoprávne orgány (Výbory OSN), ľudskoprávne inštitúcie či organizácie. Je to otázka práva na zdravie, ale aj práva na súkromie, rodinný život, život bez násilia a aj práva na život. Kriminalizácia ani obmedzovanie interrupcií nevedú k znižovaniu ich počtu, naopak vedú k zvýšenej úmrtnosti žien a k ohrozovaniu ich fyzického aj duševného zdravia. Prieskumy verejnej mienky potvrdzujú dlhodobý trend na Slovensku a tým je, že väčšina verejnosti si neželá sprísňovanie legislatívy týkajúcej sa interrupcií.

Návrh poslanca Čepčeka, ale aj predošlé návrhy poslankyne Záborskej a ďalších poslancov a poslankýň , sú v rozpore nielen s usmerneniami Svetovej zdravotníckej organizácie k interrupčnej starostlivosti, ale aj s ľudskoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, pretože rozširujú spektrum prekážok, ktorým už dnes ženy na Slovensku čelia v prístupe k interrupciám. Na ich odstraňovania je Slovenská republika opakovane a dlhodobo vyzývaná stanoviskami a odporúčaniami ľudskoprávnych mechanizmov ako na pôde OSN ako napr. CEDAW Výbor či Výbor pre práva dieťaťa.

Slovensko sa umiestnilo na takmer úplnom konci (43. miesto z 53 krajín) hodnotenia dostupnosti interrupcií v Európe. Dôvodom sú početné prekážky v reprodukčnej zdravotnej starostlivosti, ktoré je nevyhnutné odstrániť. Je to najmä povinná čakacia doba 48 hodín, ktorá nemá žiadne odborné opodstatnenie a zbytočne naťahuje čas, ktorý žena má na podstúpenie interrupcie, keď je už dávno rozhodnutá. Problémom na Slovensku je aj odmietanie poskytovať interrupčnú zdravotnú starostlivosť z dôvodu tzv. výhrady vo svedomí, ktorú si často uplatňujú celé zdravotnícke zariadenia. Kvôli odmietaniu musia ženy cestovať často stovky kilometrov, aby našli zariadenie, kde im interrupciu poskytnú. Interrupcia by tiež mala byť hradená z verejného zdravotného poistenia, pretože väčšina žien, najmä žijúcich v chudobe či na hranici chudoby si ju nedokážu uhradiť (priemerná cena je 414 eur). Medzi skupiny najviac ohrozené chudobou patria práve mnohopočetné rodiny, či rodičia – samoživitelia, medzi ktorými sú hlavne matky. Zavedenie tabletkovej formy interrupcie by takisto sprístupnilo modernejšiu formu interrupciu bez nutnosti anestézie a hospitalizácie, ide o jeden z najbezpečnejších lekárskych zákrokov a zavedenie tejto formy UPT by odbremenilo aj lekárov a lekárky. Slovensko je jednou z posledných krajín EÚ, ktoré umožňujú interrupciu len chirurgickou formou.

Každé obmedzenie prístupu k bezpečnej interrupcii, každá prekážka, dokázateľne zvyšuje riziko poškodenia zdravia, či dokonca ohrozuje životy žien. Všetky obmedzenia nútia ženy, aby hľadali iné, často zúfalé riešenia a spôsoby ako ukončiť nechcené tehotenstvo. Buď siahajú po “domácky vyrobených receptoch” na vyvolanie interrupcie alebo neodborných službách, ktoré nik nereguluje. Obmedzenia tiež jednoznačne prispejú k posilneniu nerovností, diskriminácie a chudoby: interrupcie sa stanú privilégiom bohatších žien, ktoré si budú môcť dovoliť vycestovať do zahraničia a tam si interrupciu zaplatiť. Iné budú nútené v nechcenom tehotenstve pokračovať, čo môže viesť k zvýšeniu počtu samovrážd žien.

Slovenská republika by mala vytvárať podmienky na to, aby mali ženy skutočnú možnosť voľby. Nástroje poznáme: silné sociálne a rodinné politiky, v ktorých nebude vychovávanie dieťaťa znamenať ohrozenie chudobou či výrazné zhoršenie finančnej situácie domácnosti; politiky rodovej rovnosti, ktoré odstránia nerovnosti a diskrimináciu žien; antikoncepcia hradená zo zdravotného poistenia dostupná pre všetky ženy; dostatok miest v škôlkach či jasliach; kvalitná a odborná sexuálna výchova, ktorá naučí mladých ľudí zodpovedne pristupovať k sexuálnemu a reprodukčnému zdraviu; systematický prístup k riešeniu násilia páchaného na ženách; kvalitná gynekologická starostlivosť a dôstojné podmienky pre ženy pri pôrodoch; dostupné bývanie pre všetkých či ekologická spravodlivosť.