✍ Píše Adriana Mesochoritisová. Autorka je politologička a ľudskoprávna aktivistka z Možnosti voľby.
Čo je zlé na tom, že podľa
Istanbulského dohovoru máme vybudovať sieť kvalitných služieb pre ženy a ďalšie obete násilia? A zlepšiť legislatívu? A dôsledne stíhať zneužívateľov?
Kedysi som písavala komentáre o tom, že sme príkladná krajina v prijímaní ľudskoprávnych dokumentov. Horšie, a o to pokryteckejšie to už bolo (je) s ich implementáciou.
Ale aspoň sme vyzerali dobre v tom ďalekom zahraničí a v tej zlej Európe, ktorá nám stále niečo diktuje. To nič, že sme jej súčasťou. Ani, že sme spolutvorcami ľudskoprávnych dokumentov, na ktoré dnes hľadíme, akoby nám spadli z neba.
Škoda, že nespadli. Keby tak bolo, s posvätnou úctou by sme dnes nemuseli už piaty rok žiadať ratifikáciu Istanbulského dohovoru.
Keby bolo keby, naša vláda a časť parlamentu by si už vôbec nelámala hlavu (niežeby si teraz veľmi áno), ako vysvetliť, že sa rozhodujú v rozpore s ústavným princípom. Princípom hovoriacim, že sme štát demokratický, neviažuci sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.
Vraj vôľa ľudu
Dnes je situácia odlišná. Pokrytectvo sa už nik nesnaží príliš skrývať, hrá sa s otvorenými kartami. Mnohí z tých, čo nám ukazujú smer, ale aj tí, čo tak lačnejú po tom, aby sme sa ako jeden muž (sic!) hrdo búchali do našich slovenských pŕs, majú totiž jasno, ako a kam viesť tento národ a ako chrániť jeho konzervatívne tradície.
A keďže berú vážne to, že sú volenými zástupcami, budú sa vraj riadiť vôľou ľudu. A kto je v našej krajine ľud?